DEŽELIĆ, VELEMIR ml-VYBRAL SI SOFIU
Román z 9. storočia
Spolok sv. Vojtecha, Trnava, 1941
číslo členovských kníh 186
preklad Emanuel Cubínek
beletria, román, náboženská literatúra, literatúra chorvátska
190 s., slovenčina
hmotnosť: 133 g
mäkká väzba
ušpinená obálka
1,50 €
*cesvo* nab*
Carihradský ľud sa zarazí, ale arabská dýka v ruke Janisovej a svedectvá jeho čeľadi oslobodia cisárovnú Teodoru od každého podozrenia. Súdný dvor a ľud radi zbavia cisárovnú Teodoru a logotéta Teoktista aj od prísahy poslušnosti bývalému patriarchovi, lebo on, zloduch cisárstva a bludár, nie je viac patriarchom, a prísaha neplatila, lebo bola vynútená cisárom Teofilom násilím, kým sa na smrteľnej posteli kochal pohľadom na odťatú hlavu svojho švagra.
Od toho dňa tajomný Janisov dom sa stal ešte tajomnejším. Keďže vila bola so všetkých strán ohradená, zatvorená a bez okien, susedi videli iba, ako ponad strechou často vyšľahne dym rôznych farieb, cítili všelijakú vôňu a čuli čudné škrípanie, praskanie, hlasy mučených zvierat a pridusený krik slúžky.
Do Janisovho domu prichádzali dôstojníci, niektorí dvorania, Židia a mohamedáni. Uchyľoval sa k nemu i cisárovnin brat a radca cisárstva Barda. Dôstojníci a vojsko stáli vždy pri obrazoborcoch a proti mníchom a teraz ich mrzelo, že cisárstvom vládne žena a dieťa. Dvorania do domu pomstychtivého Janisa prinášali všetku špinu dvorného života. Mohamedáni vychvaľovali kalifa a silu jeho ríše, a Židia predpovedali skorú záhubu zhnilého cisárstva.
Carihradčania si rozprávali, že shodený patriarcha Janis narobí ešte veľa zla cisárstvu, lebo verili, že je spojený s diablom.
Piateho roku odvtedy, čo je sosadený patriarcha Janis, rozhlásia jeho spoločníci po Carihrade, že ho s hodností nesvrhla cirkevná synoda, ale sama cisárovná Teodóra a jej obľúbenec logotét Teoktist; že Janisa nikdy nikto nevypočúval; že nikdy nikto neprezrel jeho spisy o obrazoch, tým menej sa stalo, žeby niekto dôkazmi vyvrátil jeho tvrdenia. Carihradčania už zabudli, čo a ako to v skutočnosti bolo; a vojsko v tom čase pre niektoré neúspechy na bojišti na Východe bolo rozhnevané, že cisárstvom vládne žena a dieta, miesto spôsobilého Bardu, Teodorinho brata a Michalovho ujca.
Citlivá cisárovná preto nariadi, hoci to mnohí neschvaľovali, aby sa vo veľkej sieni Magnaura v cisárskej vysokej škole konala verejná rozprava, kde Janis slobodne vyloží svoje tvrdenia, a kde mladý učiteľ, veľmi učený Fócius bude brániť sväté obrazy a vyvracať jeho dôvody. Nech sa verejne povie a rieši všetko to, o čom sa šepce za chrbtom.
Ako prišlo k tomu, že cisárovná vyvolila práve Fócia, aby sa prel s Janisom, to nevedel nikto. Učenosťou a spôsobilosťou bol rozhodne prvý, ale dosiaľ sa nechcel príliš ukazovať a vyniknúť. V sporných otázkach vždy hovoril zapletene, hádankársky a dvojsmyselne. V dvornom živote sa nerozhodol ani za Teoktista ani za Bardu, ani za dôstojníkov ani za mníchov, ani za modrých ani za zelených. Usiloval sa, aby všetkým bol vitaným človekom-učencom. Janisovi prívrženci boli prijemne prekvapení, lebo boli presvedčení, že Fócius je na dne duše predsa ich, pretože je pri nich a pri vojsku, ktoré raz bude rozhodovať, keď príde k zúčtovaniu. Mnísi sa báli, že by Fócius v rozhodujúcom čase mohol ich zradiť, zaviesť a sklamať. Za podarený vtip by mohol zradiť priateľov. Veď Fócius nedávno pred veľkým množstvom poslucháčov nečakane, miesto toho, aby vyskúšal svoje rečnícke umenie a vtipnosť, začal dokazovať, že človek má dve duše, jednú anjelskú a druhú zvieracú. Vtedy vstal jeho mladý žiak Konštanín-Cyril a napomenul ho pred všetkými:
— Učiteľu, prečo ubíjaš šírením tohto bludu mnohé duše poslucháčov?
Fócius odpovie so smiechom:
— Chcem trochu spliesť starca patriarchu Ignáca!
A Konštantín-Cyril vzplanie na to božským hnevom a opováži sa vzoprieť:
............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Nežije viac medzi
nami Svätec.
