Vitajte v mojom antikvariáte!

Chcete mať prehľad o najnovších prírastkoch? Zadajte svoju e-mailovú adresu do kolónky "Prírastky kníh na e-mail" v ľavom stĺpci a na váš e-mail príde maximálne jedna správa denne.

Alebo sa staňte členom stránky na Facebooku.
https://www.facebook.com/groups/ripakovantikvariat/
Vyberte si to, čo je Vašej duši najbližšie.

Ak sa Vám niečo zapáči, napíšte mi na
riporipo@gmail.com
Postup bude nasledujúci :

a.) uveďte tituly, o ktoré máte záujem
b.) uveďte Vašu adresu, prípadne telefón
c.) skontrolujem dostupnosť kníh a následne vám pošlem pokyny na platbu vopred. Na dobierku, po zlých skúsenostiach, neposielam.
d.) Dáte mi avízo o zrealizovaní platby.
e.) Po obdržaní platby na môj účet vám knihy do troch dní posielam

Jednoduché, však? )

ANTIKVÁRIUM (magyarul)

Ha Magyarországról van, és bármelyik könyv érdekelné, kérjük írjon a riporipo@gmail.com címre. A könyvek küldhetök postán. Ha átutazóban van Kassán, a megrendelt könyveket személyesen is átveheti.

utorok 29. októbra 2019

CAPUANA, LUIGI - MARKÍZ Z ROCCAVERDINY

CAPUANA, LUIGI

MARKÍZ Z ROCCAVERDINY
(Il marchese di Roccaverdina)

Tatran, Bratislava, 1976
edícia Svetová tvorba (114)
preklad Jozef Macek
35.000 výtlačkov
61-721-76

beletria, román, literatúra talianska,
262 s., slovenčina
hmotnosť: 381 g

tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý

0,90 € DAROVANÉ EGJAK

*cesvo* in * parap*

Luigi Capuana, hlavný predstaviteľ talianskeho verizmu, ktorý vznikol ako opozícia vtedajšej próze, kde prevládali patetické deformácie v zveličene dramatických príbehoch, znova objavuje pre literatúru pravdivosť, stvárňuje realitu, preniká do psychologických pochodov a sociálnych vzťahov presným popisom situácií z každodenného života, vytríbenou rečou osvieženou šťavnatými ľudovými zvratmi dosahuje výrazovú plnosť a sugestívnym skĺbením jednotlivých umeleckých zložiek vytvára scény neporovnateľne originálne a pôsobivé.

Vrcholom jeho beletristického úsilia je román Markíz z Roccaverdiny, kompozične najlepšie a rozprávačsky najšťastnejšie dielo, v ktorom sa mu nesmierne harmonicky podarilo stmeliť realistický námet, psychologické pátranie zavše chápavo zhovievavé k slabostiam ľudskej nátury, ale aj kritický postoj k nešvárom na sicílskom vidieku absolútne ovládanom všemocnou šľachtou. Rozvíja tu veľkolepú fresku plnú realistických detailov, psychologických rozborov, ukazuje prekvapenému čitateľovi krajinku zaľudnenú množstvom svojráznych postáv vo vzťahu k hlavnému hrdinovi síce len sprievodných, ale minuciózne vykreslených. Pomerne prostý, nekomplikovaný dej románu sa vyvíja s napätím priam detektívnym: Hlavná postava príbehu, aristokrat uzavretý vo svojom paláci, trýznený horúčkou výčitiek svedomia pre vraždu domnelého soka, vie až do konca románu zatajiť svoj zločin pred celým okolím aj pred svojimi najbližšími. Posadnutý a premožený strhujúcou vášňou k mladej sedliackej krásavici pružného tela, žene dojímavo jasného ducha a úprimne, bez akéhokoľvek sebectva a pokrytectva oddanej svojmu zvodcovi, vydá ju, aby sa vyhol klebetám a nepoškvrnil „česť rodu“, naoko za svojho sluhu s podmienkou, že nebudú spolu žiť manželským životom. Ale čoskoro ho začne zožierať žiarlivosť, lebo v svojej zaslepenosti vidí v mladom mužovi nebezpečného soka, a zabije ho pre domnelú „zradu“. Podozrenie z vraždy vie usmerniť na iného vidiečana, ktorý neskôr zomrie vo väzení. Vnútorne rozháraný markíz sa vrhne do verejnej činnosti, organizuje nové druhy poľnohospodárstva v založenom vinohradníckom družstve a keď sa ožení so svojou dávnou láskou zo šľachtických kruhov, horúčkovite obnovuje a zariaďuje zanedbaný, spustnutý kaštieľ. Ale pri všetkom tomto úsilí nemôže zabudnúť ani na svoju lásku k sedliackej dievčine, ani na svoj zločin. Výčitky svedomia napokon vyvrcholia v šialenstve. A keď ho vlastná žena sklamaná opustí, opäť sa zjavuje uňho tá, s ktorou kedysi žil, aby bdela pri jeho skonávaní, skromne, oddane, verne ako vždy.

Dlho zaznávaný a vlastne až súčasnou kritikou znovu objavený a ocenený taliansky spisovateľ LUIGI CAPUANA narodil sa roku 1839 v Mineu na Sicílii. Už veľmi mladý písal básne, zložil dielo o Garibaldim a niekoľko sonetov. Roku 1864 šiel ako novinár do Florencie, po prechodnom pobyte doma stal sa spolupracovníkom milánskych novín Corriere della sera. Potom prednášal na učiteľskom ústave v Ríme a od roku 1902 bol profesorom estetiky a štylistiky na univerzite v Catanii. Bol teoretikom verizmu, ako neobyčajne bystrý a citlivý literárny kritik propagoval moderné literárne smery, písal štúdie o súčasnom divadle a literatúre (1872, 1879— 82), romány Giacinta (1879), Vôňa (1890), Sfinga (1897), zbierky poviedok Profily žien (1890), Posadnutí (1893), Vidiecke poviedky (1894), Fausto Bragia a iné novely (1897), Ach, život! (1913), detské knihy Bol raz jeden... (1882), Ríša víl (1883). Najväšie majstrovstvo dosiahol v realistických románoch a psychologickou tematikou Markíz z Roccaverdiny (1901) a Duchovný zločin (1902). Zomrel roku 1915 v rodnom Mineu.







Keď markíz z Roccaverdiny vychádzal z uličky, v ktorej bol ukrytý dom cavaliereho Pergolu, stretol sa s donom Aquilantem; pod pazuchou mal zväzok listín a v ruke veľkú trstenú palicu, ktorá mu nebodaj mala slúžiť na podopierame, hoci chodil celkom vzpriamený, z času na čas potriasajúc hlavou. Okolo krku mal ovinutú širokú čiernu šatku, ktorú používal miesto viazanky. Vracal sa zo súdnej budovy.

„Och! Dobrý deň, pán markíz! V týchto končinách? Rozumiem! S cavalierem je teda naozaj zle?“

„Veľmi zle! ... Neuveríte to: vyspovedal sa!“

Markíz sa ešte vždy nespamätal z ohromenia a zmätku, čo v ňom vyvolala scéna, na ktorej bol prítomný, a opäť užasol, keď ho počul odpovedať:

„Je to prirodzené; muselo sa to stať.“

„Prečo?“

„Pretože všetky povrchné presvedčenia ľahko zmetie už prvý vietor, čo na ne zaveje. Chudák cavaliere prečítal hádam pol tucta takzvaných vedeckých kníh — niekoľkokrát mi ich šmaril do tváre, keď sme sa hádali — aj keď bol v koži materialistu a ateistu, zoči-voči tajomstvu smrti naskutku sa stal opäť tým, čím bol kedysi: veriacim katolíkom; zviera predtým, a ešte väčšie teraz! ... Odprevadím vás ...“ „Povedzte to jasnejšie.“

„Dvoma slovami. Ste spokojný, máte vieru v cirkev, veríte v Trojicu, v peklo, nebo, očistec, Matku božiu, anjelov, svätých ... Je to pohodlné. Ani vám na um nezíde, že by mohla byť dajaká iná pravda správnejšia, ako je tá, ktorú hlásajú kňazi...“

Markízovi ovisla hlava, hanbil sa, že doteraz ešte nikdy nemal odvahu úprimne prejaviť svoje presvedčenie. Opýtal sa ho:

„Ktorá?“

„Tá, ktorú svetu zjavil Swedenborg, apoštol Nového Jeruzalema ..."

„Ach! Rozumiem,“ trpko zvolal markíz. „Tak potom nemáme istotu o ničom! Človek by z toho stratil hlavu!“ „Absolútnu istotu, pán markíz.“

„Slovom, podľa vás, existuje boh? Áno, alebo nie?“ „Existuje; lenže nie ten, o ktorom nám rozprávajú kňazi.“ „A nebo, peklo, očistec?“

„Isteže, ale nie v takej forme, o akej hovorí cirkev a jej teológovia, so svojimi pohanskými fantáziami, so svojimi babskými legendami! Materiálny oheň, večný trest, blažené videnie ... Zdajú sa vám to vážne veci?“

„Človek by z toho stratil hlavu!“ opakoval markíz. „Naopak. Nič nás nevie tak potešiť ako táto nová náuka. Sami sme si tvorcami svojho osudu. Dobro i zlo, ktoré konáme, vplývajú na našu budúcu existenciu. Prechádzame zo skúšky do skúšky, očisťujeme sa, povznášame sa... ak sme sa stali schopnými polepšiť sa, zduchovnieť ...“

„Rozumiem ... už ste mi to povedali toľkokrát... Ale istota? Istota, spytujem sa ja!“

„Klopte a bude vám otvorené, povedal Ježiš. Pravda chce, aby sme ju nástojčivo hľadali, s duchom čistým a nezištným. Vy a všetci tí, čo sú vo vašom postavení, na to nemyslíte. Ste pohrúžení do hmoty. Robíte dobre jedine s tým úmyslom, aby ste si vydobili miestečko v nebi; nepácháte zlo, lebo máte strach pred peklom a očistcom... Istota? Tá je predovšetkým v logike. Veríte v absurdnosť. Akú máte istotu? Pretože vám tvrdili: Tak je to? A my dokazujeme, že tomu tak nie je. Dokazujeme, dajte dobrý pozor! ... Ten chudák cavaliere ...“

„Človek by prišiel o hlavu!“

Markíz nevedel povedať nič iné. Komu má dať za pravdu? Bol by sa chcel, s veľkým pokrčením pliec, vrátiť aspoň k predošlému stavu, keď myslel iba na svoje záležitosti a žil

.......................................................................................................................................................

... posledná veta ...

A dala sa odvliecť majstrom Vitom, nekladúc nijaký od­por, pokorná, odovzdaná, ako bývala vždy, presvedčená aj ona, že tam už nemôže dlhšie ostať, pretože jej osud to tak chcel!