CHRISTIE, AGATHAMÔJ ŽIVOTOPIS
(An Autobiography)
Smena, Bratislava, 1986
edícia Eva (101)
preklad Michal Breznický
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 40.000 výtlačkov
73-070-86
autobiografia, životopisy, literatúra anglická, detektívky,
558 s., slovenčina
hmotnosť: 605 g
tvrdá väzba
2,00 € stav: dobrý *tomozom*biog*
Život a kariéra legendárnej anglickej spisovateľky detektívnych románov, poviedok a divadelných hier Agathy Christie je nielen skvelým príkladom tvorivej osobnosti, ale jej životné osudy sú priam historickým príkladom, ako sa žena môže prepracovať od druhoradého spoločenského i ekonomického postavenia I v spoločnosti k samostatnému postaveniu, získanému vlastnou tvorivou prácou.
Prežila dlhý, zaujímavý a plodný život. Narodila sa do doznievajúceho viktoriánskeho obdobia a dožila sa éry vesmírnych letov. Vo svojom životopise, ktorý napísala sedemdesiatpäťročná, evokuje uplynulú mladosť, vyrovnáva sa s prehrami i výhrami zrelého veku a vedome prijíma úbytok síl na konci života. Píše ho výsostne osobne, a tak sa jej autobiografia stáva výpoveďou o živote a práci výraznej osobnosti, odrazom jej tak povediac mikrosveta.
O širších spoločenských udalostiach sa rozpisuje len vtedy, ak zasiahli do jej života, o dobe, v ktorej žila a tvorila, hovorí len cez svoje životné zážitky, pričom nikdy nezachádza do intímnych podrobností ani zbytočností. Ani v tejto knihe sa nezaprela veľká spisovateľka a jej spomienky sú veľkým čitateľským zážitkom práve vďaka jej rozprávačskému umeniu, talentu, jemnému humoru a hlbokej múdrosti.
Po dvoch-troch dňoch v Mosule sme sa vybrali na cesty v pravom zmysle slova. Jednu noc sme prenocovali v hoteli v Tell Afar, zo dve hodiny cesty od Mosulu, a o piatej ráno sme nasadli do auta a vyrazili do okolia. Navštívili sme podaktoré miesta pri Eufrate, potom sme zabočili na sever vyhľadať Leonardovho starého priateľa Basraviho, šejka akéhosi tamojšieho kmeňa. Niekoľko ráz sme prešli brodmi, zopár ráz stratili a potom našli cestu, až napokon v predvečer sme dorazili na miesto. Bolo veľké vítanie, ohromná hostina a napokon nočný odpočinok. V dome z nepálených tehál, ktorý nám pridelili, boli dve izby na spadnutie a v nich dve železné postele stojace uhlopriečne v kútoch. Vznikla menšia ťažkosť. V prvej izbe stála posteľ pod dobrou povalou. Keď pršalo, nekvapkalo na ňu, čo sme hned zistili, práve sa totiž spustil dážď. Druhá posteľ bola vystavená prievanu, takže sa jej dostávalo hojne dažďa. Nazreli sme do druhej izby. Aj tam bola rovnako pochybná strecha, a izba bola menšia, postele užšie, bolo v nej menej povetria a svetla.
„Najlepšie bude, Katharine,“ navrhol Leonard, „ked ty s Agathou budete v menšej izbe, tam na postele nekvapká, a my sa vyspíme vo väčšej.“
„Budem spať vo väčšej,“ odpovedala Katharine, „a na suchej posteli. Ak by mi kvapkalo na tvár, nezažmúrila by som oka." Rozhodným krokom podišla k posteli a rozložila sa na nej.
„Ja si posteľ trochu odtiahnem, vyhnem sa tomu najhoršiemu,“ ozvala som sa.
„Nechápem,“ podotkla Katharine, „prečo by Agatha mala spať na posteli, na ktorú kvapká. Bude na nej spať daktorý z mužov. Bude na nej spať alebo Max, alebo Len, a ten druhý sa vyspí v menšej izbe, kde bude aj Agatha.“ Návrh sa vzal do úvahy. Katharine si premerala očami Maxa a Leonarda, ktorý z nich by jej bol užitočnejší, a napokon sa rozhodla dať privilégium láske k Leonardovi a Maxovi pridelila menšiu izbu spoločne so mnou. Rozhodnutie pozabávalo iba nášho veselého hostiteľa: po arabsky šepol Leonardovi zopár neslušných poznámok. „Ráčte,“ doložil, „ráčte! Podeľte sa, ako sa vám páči - tak či onak, muži budú spokojní.“
Lenže ráno spokojný nebol nikto. Zobudila som sa asi o šiestej, dážď mi cícerkom prúdil na tvár. A na Maxa v kúte sa voda priam liala. Odtiahol mi posteľ z toho najhoršieho, aj svoju odtlačil z kúta. Katharine nepochodila o nič lepšie ako ostatní, aj na ňu natieklo. Najedli sme sa, urobili si s Basravim výlet po jeho panstve a pobrali sme sa ďalej. Počasie sa veľmi zhoršilo, hladina v brodoch stúpla, prechádzalo sa nimi iba horko-ťažko.
Premoknutí a celkom zmorení sme napokon došli do Aleppa, do pomerne luxusného hotela Baron. Privítal nás syn majiteľa hotela Coco Baron. Mal veľkú okrúhlu hlavu, žltkavú tvár a smutné tmavé oči.
Túžila som jedine po horúcom kúpeli. Kúpeľňa, ako som zistila, bola poloeurópska, poloorientálna, takže sa mi podarilo pustiť si horúcu vodu, lenže ako zvyčajne vyrazila v takom oblaku pary, že som sa na smrť vyľakala. Chcela som prúd vody zastaviť, no máme, tak som iba kričala Maxovi, aby mi prišiel pomôcť. Došiel z chodby, zmiernil prúd vody a povedal mi, aby som šla do izby, že mi zavolá, keď bude kúpeľ taký, aby som mala z neho radosť. Odišla som do izby a čakala. Čakala som, čakala, a Max nevolal. Napokon som vykročila v župane a s hubou pod pazuchou. Dvere na kúpeľni boli zamknuté. Vtom sa zjavil Max.
„Čo je s mojím kúpeľom?“ spýtala som sa netrpezlivo.
„Je tam Katharine Woolleyová,“ odvetil.
„Katharine?“ zopakovala som. „Kúpeľ ste chystali mne, a kúpe sa ona?“
„Nuž, tak je,“ prikývol Max. „Chcela,“ doložil na vysvetlenie.
Pozrel mi rovno a odhodlane do očí. Slovom, stála som proti čomusi, čo sa podobalo zákonom Peržanov. „Nie je to čestné,“ dodala som. „Kúpeľ som si chystala ja. Kúpať som sa mala ja.“
„Áno,“ prikývol Max. „Viem. Lenže kúpať sa chcela Katharine.“
Vrátila som sa do izby a zamyslela sa nad slovami plukovníka Dwyera.
Uvažovať nad nimi mi prichodilo aj na druhý deň. Katharine na nočnom stolíku zhasínala lampa. Katharine sa necítila dobre, nuž s ubolenou hlavou ležala v posteli. Sama od seba som jej ponúkla svoju lampu. Lampu som jej aj sama zaniesla, aj dala do Poriadku. V hoteli mali zrejme málo lámp, tak som večer, ako sa len najlepšie dalo, čítala pri lampe, čo sliepňala z vysokej povaly, No mierne som sa zlostila až na druhý deň. Katharine si totiž
................................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Pánbohzaplať za dobrý život a za všetku dožičenú lásku."
