NĚMCOVÁ, BOŽENAPOVIEDKY I.
(Povídky I.)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1953
Výber z diela v troch sväzkoch (1)
edícia Odkazy našej klasiky (1)
preklad Gabriel Rapoš
obálka Miroslav Korčián
predslov Milan Pišút
5.000 výtlačkov
beletria, literatúra česká, próza krátka, poviedky,
328 s., slovenčina
hmotnosť: 390 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,50 €
*cesvo*belc
Poviedky: V zámku a pod zámkom - Chudobní ľudia - Dobrý človek - Chyža pod horami
„Rodičia želajú dobré ráno, a opytujú sa, ako sa vzácna pani vyspala.“
„Pôjdem s vami dolu a sama donesiem odpoveď,“ vravím. A šly sme spolu dolu. Stará i starý ma vítali s prívetivým úsmevom, a či viem, čo sa mi snívalo, to že sa mi splní, lebo som tu po prvý raz nocovala.
„Snívalo sa mi, že som prišla medzi samých dobrých ľudí,“ vravím.
„Pán Boh daj!“ prisvedčil domáci, „to je to najlepšie. Vraví sa: medzi dobrými ľuďmi je vraj raj. — Verte mi, milá pani, ono je predsa len na svete viac dobrých ľudí ako zlých. A čo by sme si len počali, veď nemôže byť viac kúkoľa ako pšenice, kdeže by sme sa dostali?“
Na stole ležaly prichystané modlitebné knihy a biela šatôčka. — Pani mala na sebe čierny hodvábny kabátik (nosila síce dlhé sukne, ale so živôtikom a k tomu kabátiky). — Videla som, že sa chystá do kostola.
„Ak ešte čo len chvíľku poshoviete, pôjdeme spolu; len čo si šaty prehodím,“ vravím.
„Ale milá pani, netreba, veď je všedný deň a šaty máte čisté. — Ale urobte si, ako chcete, ja môžem počkať, pán farár ešte nešiel — a čože by šiel?“
Uznala som, že domáca má pravdu a počúvla som ju. Keď zazvonili po druhý raz na omšu a pán farár s kaplánom šli do kostola, aj my sme sa sobraly za nimi. Skôr ako domáca vyšla z dverí, pokropila seba i mňa svätenou vodou.
Kostol bol založený na počesť sv. Jakuba, ktorého obraz, veľmi krásne maľovaný, bol na hlavnom oltári. — V kostole boly školské deti a okrem toho aj dosť ľudí. „Keď je kostol poruke, môže sa človek vždy na tú božiu svätú omšu uvoľniť. U nás sa so starým striedame každý druhý deň,“ povedala domáca.
Pozorovala som neobyčajne pekný spev ľudu. Práve tak pekne hralo sa aj na organe. Keď som sa o tom neskoršie panej zmienila, povedala: „Keď je pekný organ a pekne sa hrá, pekne sa aj spieva. Náš pán farár má rád pekný spev a pán učiteľ je chýrny muzikant. — No veď v nedeľu budete počuť. Keď nemá pán farár „veľkú“, býva vždy na chóre a s učiteľom hrá na husliach alebo len počúva. A čože by nepočúval ?“
Idúcky z kostola stretly sme sa vo dverách s pánom farárom. Vítal pani Hlouškovú, opýtal sa na pána a dcérku a ako to už bývajú tie krátke otázky, ktorými sa nadväzujú dlhé reči. Pani sa poctenou cítila, že sa s ňou pán farár rozpráva a odpovedala mu veľmi prívetivo. Pri tej príležitosti ma predstavila ako novú spolususedku, „protifarskú“, ako seba nazývala. Nakrátko sme sa porozprávali; ale už z toho som pobádala, že pán farár je človekom nevšedného vzdelania a veľmi ušľachtilého správania sa. Aj jeho postava bola dôstojná. Bol vysoký a štíhly, a mal počernú tvár s ostrými črtami. Na vysokom, širokom čele zračila sa sila a hĺbavý duch. Čierne vlasy, čierne, bystré, prenikavé oko iskrilo sa pod čiernym obočím. Človek, čo má zlé svedomie, sotva by bol vydržal jeho pohľad. Ale okolo úst a v úsmeve prejavovalo sa toľko dobrotivosti, že každý sa ho akosi bál, kým naň mlčky hľadel, no s úplnou dôverou sa naňho obracal, len čo prehovoril. A jeho hlas bol zvučný ako nástroj, z ktorého večer vyčaroval také krásne zvuky.
Tak som hneď na prvý raz posudzovala pána farára. Keď som neskôr spoznala jeho neúnavnú starostlivosť o duše, ktoré mu boly sverené, jeho opravdivú kresťanskú lásku bez akéhokoľvek sebectva, hľadela som s hlbokou úctou na kňaza, ktorý sa stal dobrodincom celého tamojšieho okolia.
Keď sme sa od pána farára odobraly, pozval nás, aby sme ho čo najskôr navštívily v záhrade. — Len čo sme prišly domov, pani Františka hneď s veľkou radosťou rozprávala svojmu starému, o čom sme sa s pánom farárom rozprávaly, a ani skôr neodložila
..........................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Slečna Amélia sa odula, hrdo pohodila hlavou,
ale chére maman ten škandál odležala.
