HRIECH PÁTRA MOURETA
(La faute de l´abbé Mouret)
Tatran, Bratislava, 1967
edícia Hviezdoslavova knižnica (137)
preklad Vladimír Dudáš, Anna Haviarová
obálka Emil Bačík
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
61-793-67
beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 371 g
tvrdá väzba
PREDANÉ stav: dobrý
Tak ako Balzac v svojej monumentálnej Ľudskej komédii znamenite vykreslil obraz spoločnosti od Napoleonovho pádu až po koniec Reštaurácie roku 1830, Emile Zola si zaumienil vytvoriť románový cyklus, ktorý nazval Rougonovci-Macquartovci, s podtitulom „Prírodopis a sociálne dejiny jednej rodiny za Druhého cisárstva". Hriech pátra Moureta je jedným z románov tohto dvadsaťzväzkového cyklu a Zola v ňom rozvíja myšlienku boja blahodarných síl prírody proti cirkevnému tmárstvu. Je to románik vrúcnej lásky mladého kňaza a dievčiny voľne vyrastajúcej uprostred bujnej prírody. No mladý kňaz, spútaný cirkevnými dogmami, ľutuje svoj hriech, vracia sa z čarovnej záhrady ich lásky opäť na faru — a Albine dobrovoľne odchádza zo sveta.
Toto Zolovo dielo si získalo veľa nadšených čitateľov a obdivovateľov najmä pre svoju poetičnosť. Prekrásne opisy prírody, čarovnej záhrady hýriacej farbami a vôňami, spätosť človeka s prírodou, láska dvoch mladých ľudí v lone tejto prírody — to všetko je skôr lyrická báseň ako ozajstný román a zanechá v čitateľovi nezabudnuteľný dojem.
— Ach čo, už je všetko pomiešané, — odpovedala stará slúžka, ktorá sa poponáhľala karty pomiešať. — Hádam si nemyslíte, že vám tie vaše karty dám pod sklo! Ostatne, mohla som vyhrať, mala som ešte jeden túz.
Fráter Archangias niekoľkými krokmi dobehol pátra Moureta, schádzajúceho úzkym chodníčkom do Artaud. Vzal si za úlohu bdieť nad ním. Ani hodinu ho neprestal špehovať, všade s ním chodil; a keď sám nestihol, dal ho sledovať niektorým chlapčiskom zo školy. Hovorieval s tým svojím strašným smiechom, že je „boží žandár“. A farár naozaj bol ako vinník, uväznený v čiernej tôni frátrovej sutany, vinník, ktorému nedôverujú, o ktorom si myslia, že je slabý a že by znovu mohol prepadnúť hriechu, keby ho na minútu spustili z očí. Bola v tom zanovitosť žiarlivej starej dievky, malicherná starostlivosť žalárnika, vykonávajúceho svoju povinnosť tak dôkladne, že zakrýva aj kúsky oblohy, ktoré vidieť svetlíkom. Fráter Archangias bol vždy nablízku, aby zatienil slnko, aby zabránil vniknúť vôni, aby väzenie zamuroval tak dôkladne, že doň zvonku nič nemohlo preniknúť. Striehol aj na tie najmenšie pátrove slabosti; podľa jasného pohľadu spoznával jeho nežné myšlienky, jediným slovom ich nemilosrdne ničil ako škodlivý hmyz. Mlčanie, úsmevy, zblednutie čela, záchvevy údov, nič mu neuniklo. Ale vyhýbal sa otvorene sa s kňazom pozhovárať o jeho hriechu. Už jeho prítomnosť bola výčitkou. Spôsob, akým isté vety vyslovil, bol ani šibnutie bičom. Do jediného gesta vkladal všetku špinu, ktorou chcel hriech popľuvať. Tak ako klamaní manželia trápia svoje ženy urážlivými narážkami, ktorých krutosť cítia len oni, nezmienil sa už o tom výjave v Paradou a uspokojil sa s tým, že naň jediným slovom vyvolával spomienku, aby vo chvíľach krízy pokoril to spurné telo. Aj jeho podviedol tento kňaz, lebo cudzoložstvom pošpinil svoj božský zväzok, lebo zradil svoje prísahy a niesol na sebe stopy zakázaného milkovania, ktorého vzdialená vôňa stačila, aby vo frátrovi rozdráždila zdržanlivosť nikdy neukojeného capa.
Bolo už takmer desať hodín. Dedina spala, ale na druhom konci, od mlyna, zaznieval hurhaj z jasne osvetlenej chatrče. Otec Bambousse prepustil dcére a zaťovi časť domu, no najkrajšie izby si nechal pre seba. Čakali na farára a pritom dopíjali posledný pohár.
— Sú opití, — hromžil fráter Archangias. — Počujete, ako sa váľajú v špine?
Páter Mouret neodpovedal. Noc bola nádherná, celá modrá v svite mesiaca, ktorý v diaľke menil údolie na spiace jazero. A spomalil chôdzu, akoby ho ten nežný jas zaplavil blaženosťou; pri niektorých svetelných škvrnách ešte aj zastal a prebiehala ním slastná triaška, akú pociťujeme pri dotyku s chladnou vodou. Fráter ďalej kráčal dlhými krokmi, karhal ho a volal naňho:
— Tak poďte . . . To nie je zdravé behať tak neskoro vonku. Lepšie by vám bolo v posteli.
No pri samej dedine zrazu zastal uprostred cesty. Pozeral smerom na návršie, kde sa biele čiary vyjazdených koľají strácali v čiernych škvrnách boriny. Zavrčal ako pes vetriaci nebezpečenstvo.
— Kto to tam zhora prichádza tak neskoro? — zamrmlal.
Farár, ktorý nič nepočul, nič nevidel, teraz ho sám chcel
popohnať do kroku.
— Nože chvíľu počkajte, už je tu, — ozval sa živo fráter Archangias. — Práve zahýba na zákrute. Aha, mesiac ho osvetľuje. Teraz ho dobre vidíte... Je to vysoký chlap s palicou.
Po chvíli ticha povedal chrapľavým hlasom, pridúšaným od zlosti:
— Je to on, ten oplan! . . . Cítil som to.
Prichodiaci chlap bol už na úpätí svahu, keď v ňom páter Mouret spoznal Jeanbernata. Aj pri svojich osemdesiatich rokoch si vykračoval tak rezko, že spod jeho veľkých podkutých bagančí vyšľahovali iskričky z kremienkov na ceste. Kráčal vzpriamený ani svieca, o palicu sa nepodopieral, ale niesol ju na pleci ako pušku.
— Ach, ten prekliatec! — jachtal fráter a zostal stáť ako prikovaný. — Diabol mu hádže pod nohy žeravé uhlíky z pekla.
Páter bol celkom v pomykove, neveril, že svojho sprievodcu prinúti, aby korisť pustil; obrátil sa teda a chcel pokračovať v ceste; dúfal, že sa Jeanbernatovi vyhne, ak sa poponáhľa a dorazí do Bamboussovho domu. Ale nespravil ani päť krokov, keď mu za chrbtom zaznel starcov posmešný hlas:
— Hej, farár, nože ma počkajte. Vari sa ma bojíte?
............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
"Krava sa otelila!"
