KUHN, IVANRENESANCIA
Tvar, Bratislava, 1954
edícia Knižnica umenie pracujúcim (11)
preklad a zostavil Ivan Kuhn
1. vydanie, 4.400 výtlačkov
umenie
192 s., čb fot., slovenčina
hmotnosť: 390 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
predané
*gopal2*ume
VÝTVARNÉ UMENIE A ARCHITEKTÚRA
Renesančné umenie, v ktorom sa odrážal spoločenský rozvoj počínajúceho obdobia zrodu kapitalistických vzťahov, vzniklo a sformovalo sa v boji so stredovekou feudálnou umeleckou kultúrou. V umení týchto čias sa odrážali pokrokové výdobytky renesančnej epochy a toto umenie malo renesančný ráz. Sila renesančného umenia bola v realizme, ktorý sa uskutočňoval v umeleckej praxi a bol odôvodnený presným teoretickým programom.
Oslobodenie od feudálneho útlaku zrodilo živý záujem o človeka, o jeho zážitky, myšlienky a činy. Na rozdiel od symboliky a konvenčnosti stredoveku došlo sa k životnému, jasnému, výstižnému a zložitému obrazu človeka novej epochy a predovšetkým k obrazu činorodého človeka hrdinu. Vedomá snaha pravdivo znázorniť reálny život viedla umelcov k štúdiu skutočnosti, ktorá ich obklopovala, a toto štúdium bolo preto neoddeliteľné od ich prírodovedeckých a vedeckých výskumov. Štúdium anatómie napríklad umožnilo určiť správne proporcie a správnu stavbu ľudského tela. Súčasne riešili umelci problémy perspektívy, svetla a tieňa, plastičnosti znázornenia. Pritom pomáhalo pozorné štúdium starostlivo vyhľadávaných vzorov antického umenia a štúdium antických architektonických slohov pomohlo pri vytvorení architektonických vzorov, zakladajúcich sa na proporciách ľudského tela. S oslobodením od náboženského stredovekého svetonázoru bolo späté nové ponímanie ľudskej krásy. Ľudské telo, starostlivo skrývané stredovekým umením pod záhybmi odevu, vzbudzuje teraz mimoriadnu pozornosť umelcov; v maliarstve i v sochárstve sa často znázorňuje nahé ľudské telo. Pred očami umelcov 14.—15. storočia odhalili sa aj krásy prírody, obklopujúcej človeka; maliari začali vytvárať vo svojich dielach realistické krajinomaľby a veľmi sa rozšírila architektonická krajinomaľba. Nové historické podmienky umožnili rozvoj takých druhov architektúry, ako sú spoločný alebo súkromný obytný dom (sídlo — „palazzo”) a v oblasti maliarstva a sochárstva — rozvoj nástennej maľby a figurálneho sochárstva, portrétového umenia, zvlášte pamätníka a portrétnej busty. Umelci renesancie skvele riešili problém syntézy umenia architektúry, sochárstva a maliarstva.
Realizmus renesančnej epochy bol veľkým krokom vpred v porovnaní so stredovekým umením, ale predsa mal aj pečať ohraničenosti. Umenie sa naplnilo novým, svetským životným obsahom, ale obyčajné zjavy spoločenského života sa bezprostredne nereprodukovali; umelci používali veľmi často tradičné religiózne a mytologické námety. Viera v tvorivé sily človeka a jeho neobmedzené možnosti prejavila sa v heroizácii jednotlivých osobností (kondotiérov, humanistov atď.). Ale umenie sa vcelku nepozdvihlo k poznaniu pracujúceho človeka a veľkosti ľudu. Iba v tvorbe jednotlivých najväčších majstrov (A. Durera, P. Brueghela st.) sú vytvorené jasné a presvedčivé obrazy roľníkov, v ktorých sa odrazili záujmy širokých ľudových más.
Prvé kroky smerom k realistickému umeniu a demokratizácii umeleckých obrazov urobili v Taliansku v 2. pol. 13. storočia (v sochárstve Niccolo Pisano, v maliarstve P. Cavallini a iní). Giotto (1266 alebo 1276—1337) vo svojich freskách (hoci boli vytvorené na tradičné náboženské námety) vytvoril ľudské, hlboko dramatické obrazy a prekonával konvenčnosť a povrchovosť stredovekého maliarstva. Sienský majster Ambrogio Lorenzetti (umrel 1348) oslavoval vo svojich alegorických freskách buržoáznu republiku svojho rodného mesta a „hlúpu” vládu zobrazil ako netvora (alegória tyrana), okrášleného heraldickými znakmi a letiaceho nad hradom, s horiacimi mestami a dedinami v pozadí.
Dôsledný program realistickéhu umenia sa vytýčil začiatkom 15. storočia. Vedúcu úlohu pritom mali florentskí majstri.
