WEISS, PAVOLTRAJA PRIATELIA
Slovart, Bratislava, 2006
ISBN 80-8085-206-5
beletria, román
304 s., slovenčina
hmotnosť: 367 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
3,20 €
*zukol* in **S3P**
Základný rámec románu Traja priatelia Pavla Weissa tvoria tri životné príbehy. Osudy Sama, Danyho a Petra sa odohrávajú a navzájom križujú od školských lavíc až po najaktuálnejšiu súčasnosť zmenených spoločenských a politických reálií Československa a neskôr Slovenska. Na cestách ich sprevádza detstvo, rodinné zázemie, prvé a ďalšie lásky, štúdium, zamestnanie, pád komunizmu...
Miera sebapoznania a poznania okolitého sveta je, pravdaže, u každého z nich iná. Iné sú sumy individuálnych životných skúseností, a predsa sprostredkúvaný súčet často umožňuje isté prekrývanie, prameniace v poznaní, že trosky snov a ideálov môžu, ba musia ukrývať ďalšie človekove korene. Ono prekrývanie je sčasti i výsledkom autorovej schopnosti nielen dodržať kompozičný plán, ustriehnuť jednotlivé časové roviny a ich postupnosť a nadväznosť, ale aj - či najmä - rozprávať o „svojich“ postavách pútavo, presvedčivo. A predovšetkým ich jazykom, ktorý sa vari najplnšie uplatnil v dialógoch plných krátkych viet, umocňujúcich ďalšie tušené zásoby dramatického napätia. Traja priatelia sú príbehom troch ľudských životov, vyrozprávaných na pozadí našej novodobej histórie. A príbehom našej novodobej histórie, projektovaným prostredníctvom troch ľudských životov.
PAVOL WEISS (1962, Humenné), absolvent scenáristiky a dramaturgie na FAMU, publikoval v Romboide, Smene na nedeľu a rozhlase. Po skončení školy podnikal v marketingovom poradenstve a reklame. Debutoval v roku 2003 románom ŽIME, POTOM UVIDÍME, v ktorom ponúkol výstižný obraz súčasného človeka v prostredí biznisu.
V roku 2004 mu vyšla novela POMSTA a v zborníku SEX PO SLOVENSKY poviedka Dream & Reality. Do slovenčiny preložil román Vybíjaná od českého bestsellerového spisovateľa Michala Viewegha. V roku 2006 mala v divadle ASTORKA premiéru jeho hra PRIATEĽKY a hrou BAJMANN BROTHERS uspel vo finále súťaže Dráma 2005.
Poručík sa na okamih zarazil, prederavil Sama niekoľkými nadávkami a povedal, nech sa o to nestará. Rozkaz je rozkaz. Sama povýšili na slobodníka a ešte v tú noc ho vojenský transport spolu s ostatnými odviezol stovky kilometrov na západ, kamsi k Plzni. V jednu noc sa tak na koľajniciach pri Českej Třebovej ocitli naraz traja kamaráti bez toho, aby o sebe vedeli. Danyho špeciálne vypravený vlak pre brancov smeroval do Prahy. Na stanici v Českej Třebovej predbehol Samov transport a oba vojenské vlaky museli počkať, aby dali prednosť nočnému rýchliku Hungaria z Berlína. V jednom z jeho kupé sedel ich kamarát Peter. Bol zamotaný do svetrov, chrániac sa tak pred chladnou nocou Vysočiny. V Českej Třebovej sa na okamih prebral, vyzrel oknom a preletel pohľadom bezútešné nástupište. Tesnejšie sa zakrútil do plášťa a o malú chvíľu zaspal. Z výmennej stáže vo východnom Nemecku sa vracal bohatší o pár stoviek východonemeckých mariek a niekoľko erotických zážitkov. Rýchlik prefrčal stanicou, Peter ešte raz otvoril oči, podvedome zaregistroval, že chodbičkou prešiel sprievodca a skrútil sa na sedadlo.
Ako členovi školského výboru SZM sa Petrovi bez väčších problémov podarilo každý rok vybaviť si nejakú zahraničnú stáž -teda v skutočnosti brigádu. V bývalom hansovnom meste Rostock sedel v prístave, rátal lode a snažil sa osvojiť si základy námornej navigácie, lebo ani tu pre neho nebola žiadna robota. Aspoň sa zdokonalil v nemčine. Druhý raz sa dostal na brigádu do Bulharska, k mestu Sozopol do hotela Vitoša. Prvé dva týždne bol zmätený z ich opačného prikyvovania áno a nie, a od nudy obhrýzal ceruzky, lebo bulharskí súdruhovia - zväzáci pochopili jeho stáž ako príležitosť stráviť príjemné prázdniny pri mori a nemali pre neho vôbec žiadnu pracovnú náplň. Čistiť zemiaky v kuchyni bolo pod jeho úroveň. Možno by tam strávil šesť nudných týždňov, možno by ho rozptyľovali iba výmenné družobné zájazdy zo sovietskeho Krasnojarska a z Poľska.
V druhom turnuse objavil peknú unudenú poľskú študentku. Všimol si ju v jedálni, ako sa ohnivo rozpráva so spolusediacimi. Pri večeri si prisadol čo najbližšie k jej stolu, a hoci sa snažil pôsobiť nenápadne, aj tak si jeho uprené pohľady všimla. Stroho sa usmiala a ďalej debatovala so spolusediacimi o tom, prečo je more studené, keď je vonku tak strašne teplo. Vraj sa objavili akési spodné prúdy. Na druhý deň ráno uskutočnil pomerne primitívny plán. Sadol si na jej miesto, ale Baška, cez recepciu si už poľahky zistil jej meno, na raňajky neprišla. Celý deň nervózne obchádzal hotel a zazrel ju až podvečer. Z vysvetľovania ostatným pochopil, že sa opaľovala sama, kdesi na skalách. Na zoznamovacom večierku Bašku niekoľkokrát požiadal o tanec. Prijala aj pozvanie na pohárik Solnčeho Brjagu, ku ktorému zajedali vyprážané chobotničky.
Po večierku ju pod priehľadnou zámienkou výhľadu na more pozval do svojej izby na ôsmom poschodí. Samého ho prekvapilo, že bez okolkov súhlasila.
Ráno ho zmätená Baška poprosila, aby ju okamžite odprevadil do kostola, čo na tom, že pravoslávneho, kde sa skoro hodinu vymodlievala zo svojho hriechu. Zhrešila, snažila sa mu vysvetliť, že nie je vydatá a ani nemá priateľa, ale sa zaviazala viesť nepoškvrnený život a ostatných šesť mesiacov sa jej to darilo, až dovčera, keď ju opil a ona podľahla. Plakala, hnevala sa raz na seba, potom na Petra, aj keď sa ju snažil upokojiť a vysvetliť jej, že ju nepovažuje za ľahkú či radodajnú. V tej chvíli sa mu zapáčila ešte viacej. Bolo to čisté, úprimné, nehrané. Naopak, zasiahli ho výčitky, veď ju podlo zneužil. Zaskočene zistil, že ho v Bulharsku prekvapila láska. Do plavovlasej a večne usmiatej Bašky, krásnej, nežnej a prítulnej ako mača, sa bezhlavo zamiloval. O dva dni sa nasťahovala do jeho izby.
Jedno ráno na pláži, keď cez slnečné okuliare pozorovala Petra, ako konárikom kreslí do piesku jej meno, sa ho opýtala, či vie, čo je Solidarnošč.
- Viem, - odvetil Peter, hoci v skutočnosti o hnutí vedel málo, skoro nič.
Otázka ho zaskočila. Baška zobrala do dlane piesok a pomaly ho sypala na Petrov opálený chrbát.
- A čo si myslíš? Mal vyhlásiť stanné právo, alebo nemal?
- Kto? - opýtal sa hlúpo, hoci vedel.
- No predsa Jaruzelski.
