LÁSZLOVÁ, KARINROZMARNÁ HRA OSUDU
Odkaz, Bratislava, 1996
obálka Marta Kožíková
1. vydanie
ISBN 80-85193-51-5
beletria, román
168 s., slovenčina
hmotnosť: 273 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky
1,50 €
*zukol* in **S7Z**
Román ROZMARNÁ HRA OSUDU zobrazuje život univerzitného profesora v rozličných situáciách od detstva po blížiacu sa starobu. Dej sa odohráva v sedemdesiatych rokoch v priebehu jedného týždňa, naplneného neblahými udalosťami. Ovdovený profesor pod bremenom starostí o nevydareného syna dostal sa do duševnej krízy a uvažuje nad zmyslom svojho bytia. Jeho úvahy sú popretkávané nesplnenými túžbami a márnym nostalgickým očakávaním pokoja a šťastia.
Hoci sa oženil z lásky, manželstvo sa časom zmenilo na hryzovisko. Na vine bola slepá láska manželky k predčasne narodenému synovi. Z obavy o jeho život ho natoľko rozmaznávala, že horko-ťažko vychodil deväťročenku a vyučil sa za automechanika. Pod vplyvom kamarátov sa z neho napokon stal alkoholik, narkoman a zlodej. Profesor bočí od známych, ale zároveň trpí osamotenosťou a túži začať nový život. Jeho myšlienky sa upínajú k pôvabnej a dobrosrdečnej príbuznej svojej nebohej ženy, ktorá je však vydatá a teda nemá nádej získať ju. V deň vyvrcholenia krízy sa náhodou stretne so svojou študentskou láskou, ktorá ho v minulosti odmietla. No keďže ostala slobodná a tiež sa cíti osamelá, prejaví oňho záujem a pozve ho k sebe na návštevu. V dôvernom rozhovore sa natoľko zblížia, že sa rozhodnú žiť spolu.
Dielo je obohatené zaujímavou vzorkou vedľajších postáv, ktoré dotvárajú obraz hlavného hrdinu a navodzujú atmosféru vtedajších čias.
S ťažkou myslou pobral som sa do nemocnice. Ako som tak šiel s ovisnutou hlavou a nič nevnímal, v podchode som takmer vrazil do domovníčkinej dcéry Alenky, ktorá sa práve vracala domov, hádam z kina alebo z rande. Pružne sa uhla, vrhla na mňa kosý pohľad a pozdravila ma:
- ...brý večer, pán profesor. Čo vám je tak náhlo? Smiem to vedieť?
Upadol som do pomykova. Nedalo mi popri nej prejsť bez odpovede. Slušnosť kázala odzdraviť a povedať zopár slov. Obyčajne som sa s ňou rád zhováral, lebo mala bystrý postreh i úsudky a s obľubou vyslovovala nahlas všetky myšlienky, čo sa jej vynorili v hlave. Ale teraz mi nebolo do reči. Nechcel som povedať, čo sa stalo, aby to nerozchýrila a neupadol som do hanby. Ohováranie by ma celkom dorazilo. Odrazu mi začalo trhať nerv v líci a z úst vykĺzli slová:
- Bolí ma zub.
- Chápem, chápem a ľutujem vás. Dajte si ho vytrhnúť, nech máte pokoj.
- Práve idem k lekárovi, - povedal som zahľadený do prázdna. Než som pošiel dlhými, rýchlymi krokmi, utrúsil som poznámku o počasí: - Ale je toto pľušť.
Lialo ako z krhly. Jednotvárny šum dažďa napĺňal ľudoprázdnu a strašne tiesnivú ulicu. Ihličky vody mi bodali nepokrytú hlavu, lebo v náhlivosti som si zabudol vziať klobúk. Kým som došiel k autu, premokol mi zvrchník i topánky.
V takomto počasí človek ľahko dostane chrípku.
Myslel som viac na seba ako na Tomášove zranenie. Nechcel som a ani som sa nepokúsil uvažovať, či tá inštrumentárka zavolala na jeho žiadosť alebo na lekárov príkaz. V podstate som sa bál o seba, nie o neho, lebo mi bolo nanič. Mrazilo ma, celý som sa chvel a drkotal zubami. V takom stave bolo riskantné viesť auto, no a ja nerád riskujem.
Stískal som volant pevne v rukách a viezol som sa pustými vysvietenými ulicami, ktoré boli ligotavé ako čierny opaxit. Nad lúčmi reflektorov sa črtali pramienky vody a znemožňovali mi výhľad. Domy hľadeli na mňa v neľútostnom pokoji temnými očami. Len tu a tam sa mihla ľudská silueta pod dáždnikom ako prízrak, čo sa vynoril z pustoty. Toľko blízkych ľudí už odišlo navždy z môjho života a teraz hrozila smrť aj Tomášovi... Náhle som si uvedomil, že napriek všetkému je mojím synom a keby zomrel, ostal by som na svete celkom sám.
Hoci som nikdy nebol dáky veľmi citlivý a zriedka som plakával i v detstve, teraz mi zvlhli oči a pery sa triasli. Ako zaklínadlo som opakoval: Panebože, len aby vyžil... len aby vyžil... Aj keď som už dosť starý a múdry, aby som vedel, že takéto naivné, babské zaklínadlo nemá zázračný účinok, diktovala mi ho úzkosť.
Keď som vošiel na nádvorie nemocnice, úchytkom som pozrel na ciferník stojacich hodín. Videl som, že je o päť minút jedenásť. Začudoval som sa:
Azda som tak dlho spal? To je možné. Bol som priveľmi ustatý.
S námahou som sa vliekol k pavilónu chirurgie. Bolo mi, akoby som niesol na pleciach ťarchu celého sveta. Len čo som vkročil dnu, usiloval som sa vzchopiť, ale márne, nešlo to. Mĺkvota na chodbe ma nesmierne stiesňovala. Neznášam nemocničné ovzdušie napáchnuté karbolom, dlhé chodby s bielymi alebo zelenými kachličkami, obloky bez záclon. Mimovoľne som sa rozpamätal, ako som celé hodiny sedával pri Eme, keď ležala na smrteľnej posteli, a s obavami sledoval každý jej pohyb. Všetko, čo som s ňou vtedy prežil, sa veľmi hlboko vrylo do mojej pamäti. Teda nie div, že ma to mátalo aj v spánku. Od toho času som zďaleka obchádzal každú nemocnicu. Ani na um mi neprišlo, že budem nútený vkročiť do tohto pavilónu a strachovať sa, že Tomáš zomrie.
Očami som ohmatával biele dvere, kým som nenaďabil na štítok s nápisom: Inšpekčná izba. Zastal som, vytiahol vreckovku, aby som si poutieral tvár, lebo z vlasov mi stekali kvapky vody. Potom som zaklopal a bez vyzvania som
