MIŠEV, GEORGIDÁMSKA VOLENKA
(Dami kanjat - Дами канят)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1990
edícia Žihadlice
preklad Jaroslav Marušiak
ilustrácie a prebal Svetozár Mydlo
1. vydanie, 1.500 výtlačkov
ISBN 80-220-0146-5
beletria, román, humor,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 292 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, knižničné pečiatky
1,60 € PREDANÉ
*zukol* in **S9A**
Satirická próza Georgi Miševa Dámska volenka je situovaná do osemdesiatych rokov, do ešte celkom živej súčasnosti. Hlavná postava románu Jakim Dobrev, inštruktor autoškoly v malom mestečku, rozpráva o kurze, v ktorom je päť mužov a dvadsaťtri žien. O mužoch nepadne ani slovo, ak si odmyslíme protekčného uchádzača o vodičský preukaz, zato ženy pred ním otvárajú protirečivý svet bulharského malomeštiactva (väčšinou bývalých dedinčanov). Na jednej strane rast materiálneho blahobytu, na druhej úbytok hodnôt vrátane lásky. Hmotne zabezpečení unavení muži. Ženy zmierajúce od ľúbostného hladu, pozývajúce do tanca, provokujúce. Ženy v popredí všetkého malomestského diania určujú smer mužských ciest, rozhodujú o ich dĺžke a trvaní, začiatku i koncoch. Dámska volenka je románom živého, dynamického humoru, smiešnych nedorozumení, situačnej a jazykovej komiky, celého pestrého prostredia malého mesta, ktoré je svetom samo osebe, ale aj románom odvážnych otázok; rozprávač má na tvári trpký úsmev, za ktorým sa skrýva znepokojenie, smútok, možno aj obava.
Pozeral som na ne, na mamu a Mimu, a zdalo sa, že táto kombinácia je vydarenejšia ako predchádzajúca. Mali čosi spoločné - v očiach, úsmevoch, v mäkkom ovále tvárí, odlišovali sa len vekom. Blyslo mi hlavou, že Mima sa mi páči možno práve preto, že mi čímsi pripomína ženu, ktorú som opustil už pred desiatimi rokmi, hneď po skončení strednej školy, a vídal som ju len z času na čas... Nemal som ešte veľa životných skúseností a možno som si len namýšľal, ale v súvislosti s niektorými ženatými mužmi som si všimol, že býva čosi blízke medzi ich ženami a matkami. Inými slovami, akoby si každý podvedome vyberal takú ženu, ktorá mu niečím bude pripomínať tú, ktorá ho porodila, kŕmila a vychovávala. Nepochádzajú azda práve z tejto podobnosti neskoršie konflikty medzi nevestami a svokrami — podľa prírodného zákona, ktorý núti rovnakých, aby sa hádali a znepriateľovali?
Margi vytiahla balíček hábéčiek a ponúkla všetkých zaradom — ja som odmietol, ale na moje prekvapenie mama si vzala a zapálila.
- Naozaj ma ohromuješ, - povedal som. - Ty fajčíš?
Zasmiala sa a zakuckala — bolo vidno, že je ešte len začiatočníčka:
- Robia u nás dve dievčatá, od nich som sa naučila... Vraj, teta Elenka, skús, musíme byť moderné. A teraz som sa pred tvojimi priateľkami nechcela dať zahanbiť. A ty si si nezapálil kvôli mne?
- Nefajčím, mama.
- Otec sa poteší, keď mu to poviem.
- Povedzte mu, teta Elenka, - zamiešala sa Mima, - že vychoval dobrého syna. Môže byť na neho hrdý. Takých synov večer vychvaľujú v televízii a ako ich volajú — kladné príklady. Jaki, nečervenaj sa, ty si dokonale kladný hrdina.
- Vari sa také veci vravia človeku do očí? - povedal som. - Tomu sa hovorí pochlebovanie.
- Ja najradšej všetko poviem rovno — aj dobré, aj zlé. Priznávam, - povedala Mima.
- Ja som taká istá, - pridala sa k nej mama.
- Všimla som si, - zapojila sa aj Margi, - že v poslednom čase čoraz zriedkavejšie možno stretnúť človeka, ktorý sa vie začervenať. Mám na mysli mužov. Aj keď sa ho niečím dotkneš, urazíš ho, žmurká na teba a ani sval sa mu v tvári nepohne. Mám jedného kamaráta, ktorý má na líci implantovanú kožu a len to miesto sa mu v niektorých prípadoch začervená... Inžinier-chemik, pri nejakých pokusoch sa popálil, presadili mu kúsok kože zo zadku, s prepáčením... A ukázalo sa, že práve ten je najcitlivejší...
- Mudruješ, kamarátka, mudruješ! - pokrútila hlavou Mima, keď sme sa zasmiali. — Lenže aj ty, tak ako ja, ostaneš sama ako kôl v plote.
- Tak nám bolo súdené. Nie sme prvé a nebudeme ani posledné... U nás vo fabrike len tu a tam nájdeš vydatú paničku — všetko je to porozvádzané alebo ako my — na ocot...
- Každý má svoj údel, — povedala mama a gestom zavelila na odchod: s intuíciou matky slobodného muža sa usilovala vyhnúť rozhovorom o svadbe v prítomnosti dvoch slobodných žien...
Po rozlúčke s Mimou sme sa odviezli na stanicu — o tomto čase odchádzal do Teležného vhodný vlak. Margi taktne ostala v aute, kým som bol kúpiť lístok. Celé predpoludnie bola s nami, preto nás teraz chcela nechať osamote.
Kúpil som lístok a gumené zvieratko pre synovca Dobku a vyšli sme na perón.
- Len to som nepochopila, čím sú ti tie dve? - povedala mama.
- Priateľky.
- Nevyzerajú ako zlé dievčatá. Na Margarite vidno, že je prvotriedna gazdiná - tie okná umyla raz-dva!... Ale zmeškala vlak, chudinka; má asi toľko rokov ako ja...
- A tá druhá, mama?
- Tá druhá zas — hm, z Dolnej Jamy!
- No to je argument! — zasmial som sa, lebo som ho nečakal. - V ére kozmických letov a počítačov si vziať ženu z Dolnej Jamy!
