ALEX, JOESI LEN DIABOL / TICHÝ LET SMRTIHLAVA / VLÁDKYŇA LABYRINTU
(Jestes tylko diablem / Cichym scigalam go lotem / Zmacony spokój Pani Labiryntu)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Zelená knižnica
preklad Félix Uváček
ilustrácie a prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-053-81
beletria, román, detektívky,
440 s., slovenčina
hmotnosť: 496 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,70 €
*zukol* in **S7Z**
Slovenskému milovníkovi detektívok sa v tomto zväzku dostávajú do rúk tri pútavé romány z tvorby poľského autora Joea Alexa. Ide o príbehy takpovediac klasického anglického typu, kde ústredným motívom je rozlúštenie komplikovanej hádanky, zložitého hlavolamu. Detektív musí vynaložiť predovšetkým mimoriadne myšlienkové úsilie, aby postupne rozplietol komplikovanú sieť pravých i falošných stôp, najrozličnejších motívov i podozrení.
Prvý príbeh Si len diabol sa odohráva v osamotenom vidieckom sídle, čo už samo osebe podstatne ohraničuje počet podozrivých na veľmi úzky okruh. Celou zápletkou sa s majstrovským zmyslom pre mieru preplieta „démonský" motív: blízkosť Diablovej skaly, kliatba upálenej bosorky, stopy čertovho kopyta. I pre druhý príbeh je príznačné ohraničenie okruhu podozrivých. Detektív musí rozriešiť problém vraždy známeho finančného experta. Napriek tomu, že vražda je mimoriadne presvedčivo kamuflovaná ako samovražda, Alex prísnou deduktívnou logikou rozpletie celú intrigu a odhalí vraha. Do exotického prostredia neveľkého stredomorského ostrovčeka nás zavedie tretí príbeh, v ktorom Alex brilantným spôsobom odhalí dvojnásobnú vraždu v archeologickej expedícii.
TEN HAD PRI ŇOM LEŽÍ...
— Čo chcem od teba? Neviem, čo chcem od teba. Keby som to vedel, o päť minút by sme sa mohli rozlúčiť s týmto krásnym zákutím našej krajiny a odísť do menej krásneho Londýna, kde by sa mi možno včas podarilo dokončiť tú príšernú knihu a odletieť do Grécka... Ale prestal som tomu veriť. Nechajme túžby túžbami a radšej si to skúsme usporiadať.
— Budem šťastný, — zahundral Parker. — Keď usporiadaš to, čo máš usporiadať, okamžite odídeme. Tak mi hovorí predtucha...
S povzdychom si sadol do kresla oproti písaciemu stolu a znechutene pozeral na hada, ktorý sa plazil po dne klietky a podchvíľou sa hlavou dotýkal skla, akoby sa v tomto známom prostredí usiloval nájsť niečo, čo doteraz nevidel.
Alex vytiahol zásuvku písacieho stola, v ktorej predtým zbadal čistý papier na písanie, vytiahol jeden hárok a položil ho pred seba.
— Najprv by som chcel napísať mená všetkých osôb, ktoré bývajú v tomto dome, a potom zistiť, kde boli vtedy, keď došlo k zabitiu...
— Načo? — Parker odtrhol zrak od hada a otrávene pozrel na priateľa. — Veď sám môžeš odprisahať, že nikto z nich nezabil Irvinga Ecclestona.
— Božemôj... — Joe vytiahol vreckovku a utrel si spotené čelo. — Sľúbil si mi, že mi pomôžeš. Neprekážaj mi teraz...
— Ale ved... — Parker zmĺkol.
— Začnime služobníctvom... — Alex vytiahol pero. —
1. Joseph Rice — lokaj
2 Marta Cowleyová — kuchárka
3. Cynthia Rowlandová — chyžná...
A záhradník. Ako sa volá? —
Parker pozrel do svojho notesa.
— Field...
— Áno. 4. Záhradník Field. Koho máme ďalej ? Zdravotnícky personál, ak ich možno tak nazvať, čiže:
5. doktor Archibald Duke
6. Agnes Stonová, ošetrovateľka.
Teraz nasleduje rodina:
7. Joan Robinsonová
8. Nicholas Robinson.
Mohli by sme ešte, pravdaže, pridať sira Alexandra Gilburna, ktorému dáme číslo deväť. A tým sa náš zoznam končí.
— Veď do úvahy môže prichádzať aj niekto cudzí, — povedal Parker mimovoľne.
— Sám si povedal, že nemôže... — Alex sa nevdojak usmial a hneď zvážnel. Pozrel do okna. Nad pásmom zalesnených kopcov sa naďalej modrela bezoblačná obloha blížiaceho sa večera, ale zrazu sa na nej zjavil ďaleký záblesk.
— Búrka... — Parker si zhlboka vzdychol. — Konečne. Len aby nás neobišla a neprešla bokom... — Podišiel k teráriu, na dne ktorého teraz ležali zvinuté a nehybné hady. — Dokonca aj tieto tvory stratili už silu, zdá sa... — Sklonil sa nad ne. — Čo je to?
Alex dvihol hlavu sponad papieru, na ktorý v tejto chvíli kreslil malé, zdanlivo nič neznamenajúce znaky vedľa priezvisk.
-Čo sa stalo? Našiel si niečo?
— Áno. Vyzerá to ako pakľúč. Ten had pri ňom leží.
Joe podišiel ku klietke a pozrel do nej.
— Nehryzú? Neštípu? — spýtal sa zástupca šéfa kriminálneho oddelenia detsky neisto, čo Alexa, pretože poznal jeho bezhraničnú odvahu v boji s ozbrojenými ľuďmi, takmer dojímalo. — Treba ho odtiaľ vytiahnuť...
— Skúsim to. — Joe otvoril dvierka klietky a prestrčil cez ne ruku. Jeden z hadov dvihol hlavu a zasyčal.
— Dávaj pozor! — povedal Parker.
Alex vzal kovový predmet do ruky a vtedy had zaútočil. Jeho hlava bleskurýchle vyletala a zrazila sa s chrbtom ruky. Joe potriasol rukou. Had padol na dno klietky, ticho zasyčal a podráždene stiahol krk k druhému útoku.
— Uštipol ťa? — Parker rýchlo zatvoril dvierka. — Hneď zatelefonujem po nášho lekára! — Pohol sa k dverám.
Alex ho zadržal:
— Tie hady nie sú jedovaté. A navyše ma neuštipol.
— Ukáž...
Na chrbte ruky boli iba dve malé sčervenené miestočká. Zuby, ktoré usmrcovali žaby a jašterice, nevládali prehryznúť ľudskú kožu.
— „Primálo síl máš, predsa si len diabol.
