LIDMAN, SARAKRAJ OSTRUŽÍN
(Hjortronlandet)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1962
preklad Gustáv Viktory
prebal Jozef Beňo
edícia Prameň (60)
1. vydanie, 6.500 výtlačkov
61-041-62
beletria, román
238 s., slovenčina
hmotnosť: 300 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,40 €
*konik* in **S7Z**
Povedal to tak vážne, že črieda Smejkovcov na chvíľu zatíchla, ale keď uvidel, že majú nábeh rešpektovať ho, zase sa rozpačite uškŕňal a nebolo mu čo veriť.
Po všetkých Smejkovcoch zostala na zemi hrubá kožušina z hnedých mäkkých kaderí a z čiernych škutín. Deti ju roznosili po celej kuchyni, dostala sa do jedla a do šiat a dlho ich sužovala.
Keď Slečinka dokončil strihanie, ponúkli mu kávu alebo šúľance, ak bol práve čas jedla. A potom už všetci boli pripravení počúvať Strombergovu históriu. On patril k vyvoleným, čo majú minulosť, čosi určitého, čo ho poznačilo na celý život. Ale jemu sa o tom vôbec nechcelo rozprávať. Keď doňho začali dobiedzať, chcel odísť k Nordmarkovcom alebo k Štefanovcom, alebo hore do dediny. Ale oni sa zhŕkli okolo neho, prehovorili ho kávou a slovami: „náš flirtovný gavalier“ a dievčatá ho uchlácholili, takže mu znova prišla chuť chvastať sa.
— Ty, Stromberg, rozprávaj, čo bolo, keď si mal šesť rokov!
— Mali ste vidieť Stromberga, jaký to bol vtedy smelý štokholmský fagan ...
— Nože neklam, Stromberg, vyprávaj o tej hojdačke vo Svensjaure!
Stromberg zbledol, neprítomné sa zahľadel a v smejkovskej chalupe zatajili dych.
— Nemal som dobrú mamu. Mala moc mužských. Píjali a bili sa. Tatko bol žiarlivý a mal doma britvu. Raz bola mama doma bez tých mužských. Sedela na hojdačke a fajčila fajku. Sedel som pred ňou na zemi a obliekal som bábiku, bol som vtedy jak dievča. Keď som pozrel hore, videl som, že tatko stojí za hojdačkou a otvára britvu. Britva rástla a rástla, až bola veľká jak kosa. Tatko sa díval na mňa a ja som sa díval na neho a mama sa hojdala dopredu a dozadu a nevedela o ničom.
Zamĺkol a všetci otvárali ústa, ba zdalo sa, že ešte aj nemluvňa v Stininom náručí s účasťou načúva.
— Dívali sme sa tak jeden na druhého velice dlho, možno hodinu, možno celý týždeň. Ba niekedy sa mi zdá, že sa dívame ešte aj teraz a mama sa medzi nami hojdá.
Stromberg sa začal kolísať.
— No a ďalej? — spýtala sa Stina odutá a červená. S roztiahnutými kolenami si presadla na samý kraj stoličky.
— Tu, keď sa raz mama hojdala dozadu, otecko ju zachytil a držal, a ako tak stáli zoči-voči... — Slečinka zdvihol tvár a díval sa do povaly.
— ... celkom pomaly priložil britvu a rezal... a rezal, až v krku prašťalo a krv striekala a tiekla jej po bruchu, na mňa a na bábiku. Bábika už nebola na nič a mama stiekla, a nevedela o ničom.
Načúvanie dosiahlo vrchol a teraz klesalo do spokojného žblnkotu. Stína grúliac oblápala svinčatá, čo sa k nej túlili.
Ale Slečinka stenal a plakal tým strašným detským plačom, čo ide zadusiť. Padol na zem s rukami na hrdle a ostal ležať celý belasý.
Uspokojené poslucháčstvo utešovalo Stromberga a pohládzalo ho. Uložili ho na rozťahovaciu posteľ a prikryli jeho panským plášťom. Škľabil sa a mykalo ním ako poľovníckym psom v spánku.
Celý večer preležal v mrákotách, kým Ostrovania chodili okolo neho a krv im veselo prúdila.
V noci, ani nezbadal ako, preniesli ho na zem; na rozťahovacej posteli bude spať Thea a Märit.
Bola noc a v smejkovskej chalupe vládol spánok. Omnoho viacej bolo tých, čo fučali a chrápali, ako tých, čo mrnčali, lebo ich boleli zuby, alebo uši, alebo preto, že boli mokrí.
