MIKSZÁTH, KÁLMÁNPRÍPAD MLADÉHO NOSZTYHO S MARIKOU TÓTHOVOU
(A Noszty fiú esete Tóth Marival)
Tatran, Bratislava, 1966
preklad Anna Keviczká, Jozef Puterák
edícia Hviezdoslavova knižnica (125)
obálka Vladimír Gažovič
2. vydanie, 16.500 výtlačkov
61-641-66
beletria, román
396 s., slovenčina
hmotnosť: 481 g
tvrdá väzba
stav: zachovalá, dosky ušpinené, bez prebalu
ZDARMA
*konik* in **S7S**
Podžupan chcel tento chaos využiť pre taktické ciele, i upozornil Kopereczkého, aby obnovil ticho; čo, keby sa podarilo predostrieť celú vec na hlasovanie práve teraz, keď vyše desať slovenských hlasov je vonku? Po vyhlásení hlasovania bolo by možné zatvoriť dvere zasadacej siene a osud štatútu by bol zabezpečený.
— Aj takto je zabezpečený, — odpovedal župan pokojne, no predsa potriasol zvoncom.
Bola to však márna námaha. Hlas zvonca zanikol ako bzučanie muchy v kováčskej vyhni a keď sa hluk konečne zmierňoval, prihlásil sa o slovo Sas Rudolf Wolf, majiteľ tehelne v Bontohrade, a po nemecky napádal štatút. Len čo povedal päť-šesť úvodných fráz, už sa vrátili aj Slováci, a to s hrozivými gestami. Každý bol zvedavý, čo nového, čo sa stalo s Padákom. Pomaly prelietalo od ucha k uchu, že sa nestalo nič vážneho, nič mu nie je, chvalabohu (toto dodávali Slováci), iba čo sa trochu zľakol, zaraz sa vráti, len čo sa preoblečie v „Belasej guli“ vo svojej izbe. Stala sa totiž veľmi hlúpa vec — ponosovali sa — nechutný atentát na vznešenú ideu slobody prejavu: nejaký podliak zákerne od chrbta spustil za golier košele rečniaceho veľadôstojného pána kus ľadu vo veľkosti holubacieho vajca, a tento ľad, kĺžuc sa po holom chrbte, zapríčinil taký strašný pocit, ako keby mu chladným, ostrým nožom jediným seknutím preťali telo. Nie div teda, že úbohý dôstojný pán natoľko vyšiel z miery... No ale to veru nemôže ostať bez príkladnej satisfakcie.
Wolf, ktorý ostentatívne nosieval na kabáte nevädzu, no nie teraz, iba začiatkom leta (o tomto čase nosí parochňu, pravda, tú nie ostentatívne), bol tiež zo zdĺhavých rečníkov. Nevedel rozohriať, ani zapôsobiť, najviac ak uspal Maďarov (ale aj to je niečo). Nestaral sa o to veľmi, zdalo sa, že si vôbec nevšíma urodzenú zákonitú vrchnosť, a svoje slová, ktorými obviňoval barbarských Maďarov, ako keby adresoval, sťa modliaci sa, nejakej vymyslenej, neprítomnej osobe. Asi sa vznášala pred ním silueta Bismarckova alebo starého Wilhelma.
Bol ešte na samom začiatku, spomínal hamelnského potkanára, ktorý čarovným hlasom píšťaly privábil sem Sasov, ktorých teraz vyháňa stadiaľto čindarattabum šovinizmu, keď zrazu jeden z hajdúchov, čo stáli pri dverách, podával mu telegram. Iba celkom nezvyčajné nervy a slová sa vedia povzniesť ponad neotvorený telegram. Zvedavosť sa zahniezdi v hlave človeka a potom vŕta ako črvotoč, ukolembajúc každého do zvedavosti a obáv neistoty. Aj Wolf to chvíľu skúšal, no nevydržal. Tak dlho mrvil telegram medzi prstami, roztržito odriekavajúc svoju reč, až ho napokon otvoril a nakukol doň. Superintendent mu oznamuje, že pricestuje vlakom o pol dvanástej a že sa ubytuje uňho.
A keďže Wolf bol horlivým presbyterom cirkvi a okrem toho si biskupa vysoko vážil a popritom skutočnosť, že sa biskup ubytuje uňho, prijal ako veľkú poctu, zrazu ho schytil nepokoj najvyššieho stupňa, zajakával sa, za ten svet si nevedel spomenúť na pointy, díval sa na hodinky. Ach, zaraz bude jedenásť a doma ešte nič nevedia, aby sa mohli dať do príprav varenia. A potom patrilo by sa ísť na stanicu, ba čo viac, zostaviť napochytre aj nejakú malú deputáciu.
Hanba sem, hanba tam, potreba je najväčší pán: na nemalé prekvapenie všetkých zakončil, lepšie povedané, zhltol svoju reč, potom rokoval s niekoľkými váženejšími súvercami a spolu s viacerými narýchlo opustil miestnosť zhromaždenia. A veruže to ani nezbadali, lebo pozornosť sa upierala na Padáka, ktorý práve vošiel a ktorého teraz prívrženci prijali už ako martýra, s hlasnými výkrikmi: „Sláva:“
Pravda, Pista Horth sa už postaral o to, aby upozornil predsedníctvu na novovzniknutú priaznivú situáciu, vybehol a hlásil županovi:
— Osem saských hlasov sa vzdialilo na stanicu vítať biskupa.
— Ani som nevedel, že dnes sem príde biskup, — poznamenal podžupan, lebo aj on bol augsburského vyznania.
Pista Horth naňho lišiacky zažmurkal:
— Tomu sa veru nedivím, lebo nevie o tom ani sám biskup.
— Na! Tu máš! Ale potom nám to nič nepomôže, lebo sa hneď vrátia.
Podžupan len horko-ťažko vedel zatajiť úsmev.
Z Horthových úskokov naozaj nemohli získať nijaký ústavný osoh, lebo vzápätí prevzal slovo hurbanovec dr. Motyka. Bol to vychýrený orátor; pre ostrý hlas ho prezývali „Penecierom“. Ešte by bola nádej, keby rýchle skončil. Lenže aj toto je taký penecier, ktorý sa tak ľahko veru neuzavrie.
Župan tíško podriemkaval na pódiu, podžupan kreslil vtáčikov na hárok čistého papiera, kým členovia výboru, zhluknutí do menších skupiniek, trkotali. „Aj koňa treba nechať, nech sa len vykašle, potom opäť bude ťahať,“ upokojoval Pál Noszty svoje okolie, „neprihovárajte sa, tým rýchlejšie prestanú.“ Ale neprestali. Po rečníkoch väčšieho kalibru nastúpili ich sateliti, štrébri menšej ráže a všelijakí zádrapníci, ktorí síce nemajú stavebné tehly, iba ak tu a tam menšiu skalku, ktorú možno hodiť do
