MACDONALD, JOHN DANNUMRIEŤ V PURPUROVEJ KRAJINE
(Dying in Purple Place)
CENA VRAŽDY
(The Price of Murder)
DOHODNÚŤ SA SO ŽRALOKOM
(The Drowner)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1982
edícia Zelená knižnica
preklad Magda Žáryová, Ján Kamenistý, Erika Mináriová
ilustrácie a prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie
13-72-001-82
detektívky, beletria,
448 s., slovenčina
hmotnosť: 568 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,00 € *kamag* - DAROVANÉ THCK
1,00 € *zukol3* - DAROVANÉ THCK
John D. MacDonald patrí dnes už k spisovateľom staršej generácie a je jedným z najznámejších amerických autorov detektívnych románov. Zdá sa až prekvapujúce, že tento autor, ktorý sa teší takej veľkej obľube nielen v anglosaskom svete, ale aj v mnohých iných krajinách, je u nás takmer neznámy. A pritom mu treba priznať, že jeho popularita je celkom zaslúžená. MacDonald sa učil od klasikov detektívneho žánru, najmä od Dashiella Hammeta a Raymonda Chandlera, takisto aj od spisovateľov vážnych, najmä tzv. moderných klasikov, čo sa zreteľne prejavuje v jeho diele. Je v istom smere pokračovateľom tradície „tvrdej školy" v povojnovej literatúre tohto žánru.
Pre jeho nápadité, napínavé príbehy s prekvapujúcim rozuzlením je typic-ká osobitá výstavba deja a motivácia zločinov, psychologická kresba postáv, živých a presvedčivých, ktoré sú produktmi toho veľmi skutočného bezohľadného sveta, v ktorom žijú. Autor nadhadzuje seriózne problémy, ktoré majú širší dosah, a jeho kritický pohľad preniká pod povrch udalostí, dalo by sa povedať, že nastavuje krivé zrkadlo „americkému snu". Ukážky z diela Johna D. MacDonalda predstavujú nášmu čitateľovi preňho neveľmi známu kapitolu z vývoja americkej detektívky.
LEE BRONSON
Doktor Ellis Haughton bol vdovec a býval u dcéry, vydatej za riaditeľa prosperujúcej obchodnej spoločnosti, v modernom dome na západnom konci mesta. Patrilo mu celé jedno krídlo, kde mal kompletný byt s kuchyňou, kúpeľňou a samostatným vchodom.
Doktor Haughton bol hrmotný starý muž, asi sedemdesiatnik. Viedol katedru angličtiny na Štátnej univerzite, kým sa neodobral do dôchodku. Keď založili Brooktonskú vyššiu školu, súhlasil, že preruší dôchodok a na dva roky prijme ponúkanú funkciu. Z dvoch rokov bolo päť. Pred troma rokmi práve on prijímal Bronsona.
Lee spočiatku nechápal, prečo pokladajú Haughtona za takého nenahraditeľného, že ho požiadali, aby prerušil dôchodok. Zdalo sa mu, že je to starý čudák, nevyhranený, namyslený a výstredný človek. Vôbec neprednášal. Svoju peknú modernú kanceláriu zmenil na divočinu plnú papierov, poznámok, kníh, povyťahovaných zásuviek. Viedol deväťčlenný kabinet. No akoby ho vôbec nezaujímalo, ako učitelia, asistenti a mimoriadni profesori organizujú a vedú prednášky. Bol odborníkom na Chaucera a každý rozhovor s osudovou nevyhnutnosťou zmenil na chaucerovské ponaučenia. Na školských zasadnutiach akoby vždy driemal.
Postupne si však Lee začal uvedomovať, že ten starostlivo ukrývaný talent je talent organizátora. Haughton bol expertom na to, ako človeka celkom nebadane k niečomu postrčiť. Tak sa akosi stalo, že každý člen zboru dostal takú prácu, akú robil najlepšie a najradšej. Jeho oddelenie sa z neznámych príčin nerozbíjalo na kliky a nevládla v ňom žiarlivosť, ktorá zmietala inými oddeleniami. Členovia jeho kabinetu prichádzali s praktickými nápadmi, ktoré, keď sa nad nimi spätne zamysleli, začali klíčiť po nejakej nejasnej poznámke doktora Haughtona. Výhodné štipendiá sa dostávali študentom, ktorí ich najväčšmi potrebovali. Podiel kabinetu na rozpočte bol vždy vysoký a nikoho z nich to nestálo mimoriadnu energiu. A keď sa doktor Haughton na schôdzkach zboru prebral z driemot, jeho šomravé návrhy boli vždy namieste a po diskusii ich obyčajne všetci prijali.
Lee požiadal Haughtona, aby ho prijal na súkromný rozhovor. Po stretnutí s Keeflerom sa bál, že by mu Keefler mohol uškodiť. Rozhodol sa, že Haughtonovi všetko povie, aby ho aspoň vopred varoval.
Prvú polhodinu venovali mierne nepriateľskej diskusii, najmä z Haughtonovej strany, o najnovšie publikovanej eseji o Chaucerovi, čo napísal istý profesor Queen’s College, ktorý, ako sa Haughton vyjadril, „má organizátorské schopnosti mačaťa postihnutého dyzentériou“.
Sedeli v hlbokých kožených kreslách napoly obrátení k malému kozubu, v ktorom horelo uhlie. Haughton si vzdychol. „Svet je plný hlupákov. Čo za hlúposť ste vyparatili, Lee?“
Ťažko sa mu začínalo, ale keď sa rozhovoril, bolo mu čím ďalej, tým ľahšie zdôveriť sa Haughtonovi so všetkým: spomenul minulosť, prítomnosť a strach z toho, čo by sa mohlo stať v budúcnosti. Haughton sedel, oči privreté, tučné prsty prekrížené na bruchu, záblesky ohňa na sklách okuliarov. Lee skončil, Haughton mlčal ďalej. Zložil si okuliare, dýchol na ne a vyleštil ich podšívkou viazanky.
„Máte rád svoju prácu, Lee?“
„Akože... áno. Ano, prirodzene.“
„Ale mali by ste väčšiu chuť do niečoho iného.“
„Predtým... kedysi som si to myslel.“
„Čítal som váš román. Zaujal ma. Človek, ktorý píše skôr, ako má čo povedať. Ale to málo vyrozprával dobre. Túto inštitúciu... túto... vyššiu školu... nie je to hrozný názov pre školu, nie je to triviálne?... podporujú zo štátnych fondov. To treba ustavične brať do úvahy. Krovy nad našimi hlavami sú plné malých usilovných úradníčkov — kazisvetov a expertov na štátnej úrovni. Usilujeme sa nebrať ich na vedomie, nakoľko sa dá. V kritických chvíľach nám pred nosom mávajú veľkou zástavou. Veľkými karmínovými písmenami je na nej napísané Daňoví poplatníci. Nemáme takú voľnosť ako inštitúcie, čo žijú z nadácií. Ak je ten Keefler taký, ako podľa vás je, čo vám verím, lebo na váš úsudok o ľuďoch sa dá spoľahnúť, môže nakoniec dosiahnuť, že s vami neobnovia zmluvu. Ale nech už urobí čokoľvek, budem trvať na tom, aby ste neodišli pred koncom školského roku.“
„Ďakujem, rád...“
„Nie je to iba osobná záležitosť. Ste veľmi dobrý v práci s mladý-
