SKALSKÝ, VLADIMÍRKĽÚČOVÉ SLOVÁ: PRAHA, SLOVENSKO, LITERATÚRA
Eseje ilustrované umeleckými fotografiami Petra Župníka
Slovenský literárny klub v ČR, Praha, 2004
fotografie Peter Župník
obálka Milada Čerepušťáková
1. vydanie
ISBN 80-903581-0-1
publicistika, eseje
136 s., slovenčina
hmotnosť: 182 g
mäkká väzba
stav: dobrý
3,20 €
*zukol* in **S7Z**
PETER ŽUPNÍK - Narodil sa roku 1961 v Levoči ako syn Ukrajinca a Češky. Vyštudoval umeleckú fotografiu na FAMU v Prahe, je považovaný za člena takzvanej Slovenskej novej vlny či Generácie 60. Pôsobí ako fotograf na voľnej nohe, od prvej polovice deväťdesiatych rokov žije v Paríži. Jeho fotografie sú v zbierkach galérií v Paríži, Lausanne, Austine, Bostone, Bratislave, Prahe, Brne či Spišskej Novej Vsi, vrátane Centre Georges Pompidou, European House of Photography alebo Slovenskej národnej galérie. Vystavoval samostatne i na kolektívnych výstavách okrem Česka, Slovenska a Francúzska tiež v Poľsku, Holandsku, Švajčiarsku, Nemecku, USA a Japonsku - celkovo ide o asi päťdesiatku výstav. Jeho tvorba je zachytená tiež knižne, ďalšie tituly fotografiami ilustroval.
VLADIMÍR SKALSKÝ - Narodil sa roku 1 972 v Prešove, vyštudoval teoretickú fyziku na Matematicko-fyzikálnej fakulte Univerzity Karlovej. Od roku 1990 žije v Prahe. Od roku 1992 pôsobí v oblasti česko-slovenských vzťahov ako novinár, organizátor a manažér. V súčasnosti je štatutárnym podpredsedom Slovensko-českého klubu a Slovenského literárneho klubu v ČR, členom Rady vlády ČR pre národnostné menšiny a zastáva ďalšie verejné funkcie. Je šéfredaktorom internetového denníka Český a slovenský svet, zástupcom šéfredaktorky časopisu Slovenské dotyky a výkonným podpredsedom redakčného kruhu literárneho štvrťročníka Zrkadlenie-Zrcadlení. Je autorom, spoluautorom či editorom desiatky kníh, vrátane svojho básnického debutu K tichu (2000). Koordinuje viaceré medzinárodné kultúrne a vzdelávacie projekty.
Wolfgang Kempelen
BRATISLAVSKÝ FAUST
Ku géniu loci Bratislavy patrí rovnako ako hoci Schöne Náci, sympatický obecný pomätenec, okúzľujúci po vojne na ulici svojím správaním a staromódnym oblečením. Lenže Wolfgang Kempelen nebol pomätenec, ani bežný človek. Bol to skôr bratislavský Faust, ak mám nájsť prirovnanie blízke Pražanom. Pritom v encyklopédiách sa väčšinou píše suchá charakteristika: polytechnik, vynálezca. On však bol čímsi viac - hľadačom, iluzionistom i obeťou ilúzií, osobnosťou fascinujúcou Európu i fascinovanou svojimi víziami...
Po prvý raz som sa s ním - trochu nepriamo - stretol už ako dieťa, vlastniace vtedy moderný počítač Sinclair ZX Spectrum. Mal som aj preň určený šachový program anglickej proveniencie a nevalnej kvality „The Turk“. Na úvodnej strane tejto počítačovej hry bol podivný umelý Turek, hrajúci šach. Vôbec som vtedy nevedel, že autorom tohto svetoznámeho automatu bol Wolfgang Kempelen. Mal som na tom drevnom počítači aj hlasový simulátor. A rovnako ako v prípade šachového automatu som nevedel, že prvý, kto sa o podobný simulátor s istými úspechmi pokúšal, bol ten istý Bratislavčan.
So súčasným hlavným mestom Slovenska, v ktorom však kedysi neprevažoval slovenský živel, sú tak či onak spojené i mená mnohých ďalších osobností svetovej vedy: Regiomontanus, Paracelsus, Segner, Bel, Edison, Nobel, Einstein... Bratislavčan Filip Lenard získal v roku 1905 Nobelovu cenu. Wolfgang Kempelen sa však všetkým porovnaniam vymyká.
Narodil sa 23. januára 1734 v Bratislave, kde prežil takmer celý život. Jeho otec Engelbert Kempelen bol vysokým colným úradníkom, cisár Karol III. ho dokonca povýšil do šľachtického stavu. Wolfgang Kempelen študoval filozofiu a právo v Győri a vo Viedni. Ovládal osem jazykov, okrem rodnej nemčiny a úradnej latinčiny tiež všetky hlavné svetové jazyky, maďarčinu a slovenčinu. Tieto i ďalšie osobnostné kvality ho predurčili, aby zastával významné funkcie. Už krátko po skončení štúdií sa stal tajomníkom uhorskej dvorskej komory a ako tridsaťročného ho Mária Terézia menovala riaditeľom soľných baní v celom Uhorsku. Dozeral však napríklad aj na kolonizáciu Banátu, kde viedol boj proti zbojníckym bandám, a v Temešvári. Riadil tiež presťahovanie univerzity z Trnavy do Budína. Ako riaditeľ soľných baní zmodernizoval banské zariadenie a zaslúžil sa o vytvorenie lepších podmienok pre baníkov, čím sa zvýšila produktivita baní. V osemdesiatych rokoch konal dozor nad rekonštrukciou budínskeho hradu i nad stavbou mestského divadla.
Kempelen sa vyznamenal aj ako priekopník nových myšlienok: počas pobytu v Banáte tu zaviedol pestovanie ľanu a postavil manufaktúru na súkno. Pre bratislavský hrad skonštruoval čerpadlo, ktoré ťahalo vodu z Dunaja, vo viedenskom Schönbrunne postavil vodomet, v Bratislave vybudoval pontónový most a na Žitnom ostrove zavlažovacie zariadenie.
Písal dokonca aj verše a drámy, hoci v týchto oblastiach sa príliš nepresadil. Zaznamenal vari jediný úspech hodný zaznamenania, a to keď jeho melodrámu Perseus a Andromeda hrali v roku 1781 v Národnom divadle vo Viedni. Bol i uznávaným maliarom a rytcom.
Najväčšiu slávu však priniesli Kempelenovi dva tajomné mechanizmy - šachový a hovoriaci automat. Boli to výsledky jeho túžby, ktorú sám akoby zhrnul vo vete: „Možno sa napokon na konci tohto, na objavy tak bohatého stroročia objaví majstrovská ruka, ktorá taký vynález, ktorý sa doteraz pokladal za nemožný, zakrátko realizuje do úplnej dokonalosti.“ Keď bol v roku 1769 svedkom Pelletierových „matematických predstavení“, založených prevažne na magnetizme, vyhlásil na mieste, že zhotoví omnoho dokonalejší automat. A skutočne, o šesť mesiacov neskôr predstavil svojho hráča šachu. Za akýmsi písacím strojom, plným prevodových mechanizmov, sedela figurína Turka, hrajúca šach. A to tak dobre, že porážala aj zdatných hráčov. Predviedol ho pred viedenským dvorom i pred ruskou delegáciou na čele s veľkokniežaťom Pavlom. Kempelen s automatom absolvoval aj turné po Nemecku, Francúzsku a Anglicku. Pred začatím hry vždy otvoril stroj, aby ukázal, že sú v ňom iba mechanizmy, uvádzajúce do pohybu figurínu Turka. Pri hre dokázal Turek prstami chytiť šachovú figúrku a preložiť ju na patričné miesto. Turek aj pokyvoval hlavou pri garde, šachu, či záporne pri chybnom ťahu súpera. Zhruba po každom dvanástom ťahu bolo treba stroj znovu natiahnuť. Na začiatku deväťdesiatych rokov kúpil automat od Kempelena pruský kráľ Fridrich II. Hral na ňom aj cisár Napoleon. Napokon sa dostal do rúk princa Eugena Beaurnaisa, ktorý oň však údajne stratil záujem, keď sa dozvedel „tajomstvo“ automatu. To s pravdepodobnosťou blízkou istote spočívalo v tom, že v ňom sedel živý šachista, možno skrytý za systémom zrkadiel. V každom prípade bola obdivuhodná mechanická stránka šachistu, kombinujúca zrejme pružinový pohon s riadením ukrytého hráča.
V prípade šachového automatu bol teda Kempelen, hnaný túžbou prísť s obrovským objavom a nútený do toho i vlastným prísľubom, iluzionistom.
