TOLSTOJ, LEV NIKOLAJEVIČSMRŤ IVANA IĽJIČA
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1959
edícia Malá svetová knižnica (29)
preklad Viera Kapasná
doslov Juraj Kopaničák
obálka Vl. Janský
1. vydanie, 10.235 výtlačkov
beletria, próza
102 s., slovenčina
hmotnosť: 70 g
mäkká väzba
stav: dobrý
4,50 € PREDANÉ
*H-6-4*
Ivan Iljič cítil, že zomiera, a zúfalstvo ho neopúšťalo.
V hĺbke duše vedel, že umiera, no nielenže neprivykol na túto myšlienku, ale jednoducho to nechápal, nijako to nemohol pochopiť.
Ten príklad na sylogizmus, čo sa učil v Kiesewetterovej logike: Gaius je človek, ľudia sú smrteľní, teda Gaius je smrteľný, videl sa mu po celý život iba vo vzťahu ku Gaiovi, ale nijako nie k nemu. To bol Gaius-človek, človek vôbec, a to bolo úplne spravodlivé; ale on nebol Gaius, ani človek vôbec, on bol vždy úplne, úplne iná bytosť ako iní; on bol Vaňa s mamá, s papá, s Miťom a Voloďom, hračkami, kočišom, pestúnkou, potom s Katenkou, so všetkými radosťami, žiaľmi, detským, chlapčenským a mladíckym nadšením. Či vôňa koženej pásikavej loptičky, ktorú mal Vaňa tak rád, bola pre Gaia?! Či Gaius tak bozkával matke ruku a či pre Gaia tak šušťal hodváb matkiných skladaných šiat? Či sa on búril kvôli pirôžkom v Právnickom ústave? Či Gaius bol tak zaľúbený? Či Gaius mohol tak viesť zasadanie?
Gaius je naozaj smrteľný, a je to správne, že musí umrieť, ale ja, Vaňa, Ivan Iľjič, so všetkými mojimi citmi, myšlienkami — to je iné. A to ani nemôže byť, žeby som mal zomrieť. To by bolo príliš hrozné.
Takto to cítil.
— Keby som mal aj ja zomrieť ako Gaius, vedel by som o tom, hovoril by mi to vnútorný hlas; ale nič podobného vo mne nebolo; i ja i všetci moji priatelia sme chápali, že to vôbec nie je tak ako s Gaiom. A teraz tu máš! — hovoril si. — To nemôže byť. Nemôže byť, a je. Ako je to? Ako tomu rozumieť?
Nemohol to pochopiť a snažil sa odohnať túto myšlienku ako klamnú, nesprávnu, chorobnú a nahradiť ju inými, správnymi, zdravými myšlienkami. No táto myšlienka, ani nie myšlienka, ale akoby skutočnosť, prichádzala znovu a postavila sa pred neho.
A on privolával rad radom namiesto tejto myšlienky druhé v nádeji, že nájde v nich oporu. Pokúšal sa vrátiť k predošlému behu myšlienok, ktoré mu predtým zastierali myšlienku na smrť. No — zvláštne — všetko to, čo predtým zastieralo, skrývalo, ničilo vedomie smrti, teraz už nemalo ten účinok. Posledný čas Ivan Iľjič väčšinou trávil v pokusoch obnoviť predošlé pocity, zastierajúce smrť. Raz si povedal: — Dám sa do práce, veď som pre ňu žil. — A šiel do súdu, odháňal od seba každú pochybnosť, dával sa do reči s kolegami, sadol si podľa starého zvyku,
