FUČÍK, JULIUSREPORTÁŽ SPOD ŠIBENICE
(Reportáž psaná na oprátce)
Pravda, Bratislava, 1973
preklad Ľudo Ondrejov
doslov Ján Podhradský
prebal Emil Bačík
75-036-73
beletria, román
120 s., slovenčina
hmotnosť: 194 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, neautorské venovanie
0,50 €
2 ks
*konik* in **S7Z**
22. mája 1943
Skončené a podpísané. U vyšetrujúceho sudcu som už od včerajška hotový. Ide to dokonca rýchlejšie, ako som predpokladal. Zdá sa, že sa s týmto prípadom akosi ponáhľajú. Spoluobžalovaní sú Lída Plachá a Mirek. V ničom mu neosožila jeho táravosť.
U vyšetrujúceho to bolo korektné a studené, až oziabalo. Na gestape to bol ešte kus života, strašný, ale predsa kus života. Bola v tom vášeň, vášeň bojovníkov na jednej strane a vášeň lovcov, dravcov alebo celkom obyčajných zbojníkov na strane druhej. Niektorí z tej druhej strany mali dokonca i akési presvedčenie. Tu u vyšetrujúceho bol už len úrad. Veľké koláče s hákovým krížom na chlopniach ukazujú presvedčenie, ktoré dnu nie je. Sú štítom, za ktorým sa schováva úbohý úradníček, aby túto dobu akosi preživoril. Voči obžalovaným nie je zlý ani dobrý. Nesmeje sa, ani sa ne-mračí. Úraduje. Nijaká krv, len riedučká polievočka.
Spísali, podpísali a natiahli na paragrafy. Je v tom asi šesť ráz velezrada, úklady proti ríši, príprava ozbrojeného povstania a neviem čo ešte. Každé z toho samo osebe už aj tak stačí.
Trinásť mesiacov som tu zápasil o život iných i svoj. Odvahou i ľsťou. Dali si do programu „nordickú lesť“. Myslím, že aj ja som sa v tom vyznal. Prehrávam len preto, že majú navyše v ruke sekeru.
Tomuto zápoleniu je teda už koniec. Teraz nastáva len čakanie. Dva-tri týždne, kým sa vypracuje obžaloba, potom cesta do Reichu, čakanie na súd, rozsudok a naostatok 100 dní čakania na popravu. To je perspektíva. Možno teda ešte štyri, možno päť mesiacov. Za ten čas sa môže mnoho zmeniť. Za ten čas sa môže zmeniť všetko. Možno. Odtiaľto to posúdiť neviem. Ale aj rýchlejší spád vonku môže urýchliť náš koniec. A tak sa to vyrovnáva.
Sú to preteky nádeje s vojnou. Preteky smrti so smrťou. Čo príde prv: smrť fašizmu, alebo moja smrť? Je to len moja otázka? Ach, nie, takto sa spytujú desaťtisice väzňov, takto sa spytujú milióny vojakov, takto sa spytujú desiatky miliónov ľudí v celej Európe a na celom svete. Niekto má väčšiu nádej, niekto menšiu. Ale to je len zdanlivé. Hrôzy, ktorými kapitalizmus v rozklade zavalil celý svet, ohrozujú každého najväčšou mierou. Státisíce ľudí - a akých ľudí! - ešte padnú, kým si tí, čo zostanú, budú môcť odpovedať: prežil som fašizmus.
Rozhodujú už len mesiace a onedlho budú rozhodovať už len dni. Ale práve tie budú najukrutnejšie. Vždy som si myslieval, aké smutné je byť posledným vojakom, ktorého v poslednej sekunde vojny zasiahne posledná guľka do srdca. Ale niekto musí byť tým posledným. Keby som vedel, že ním môžem byť ja, chcel by som ísť hneď teraz.
Krátky čas, ktorý ešte zostanem na Pankráci, mi už nedovolí, aby som dal tejto reportáži podobu, akú mala mať. Musím byť stručnejší. Bude viac svedectvom o ľuďoch než o celej dobe. To je, myslím, najdôležitejšie.
Začal som tieto postavy manželmi Jelínkovcami, prostými ľuďmi, v ktorých by si za normálnych pomerov nevidel hrdinov. Vo chvíli zatýkania stáli vedľa seba s rukami nad hlavou, on bledý, ona s tuberkulóznym rumencom pod sluchami. Oči mala trochu vyľakané, keď videla, ako v piatich minútach gestapo spustošilo jej vzorný poriadok. Potom pomaly obrátila hlavu k svojmu mužovi a spýtala sa:
