BEAUVOIROVÁ, SIMONE DEDRUHÉ POHLAVIE 1
(Le deuxiéme sexe)
Obzor, Bratislava, 1967
edícia Malá moderná encyklopédia
prekla Viera Millerová
obálka E. Bačík
1. vydanie, 12.000 výtlačkov
65-076-67
partnerstvo, biológia,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 258 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,40 €
*kamag* in *zdr*
Dlho som váhala, či mám napísať knihu o ženách. Námet je dráždivý, najmä pre ženy. A nie je nový. Na spor o žene sa už vypísalo množstvo atramentu. Teraz je už takmer uzavretý: už o ňom nehovorme. No predsa sa o ňom ešte stále hovorí. Nezdá sa však, že by obrovské hlúposti, ktoré sa popísali za posledné storočie, boli objasnili celý problém. Existuje tu vôbec nejaký problém? Aký? Sú vôbec ženy? Teória večného ženstva má ešte prívržencov. Šepkajú si: „Ešte aj v Rusku ženy ostávajú ženami“; zatiaľ čo iní, informovanejší — a často sú to tí istí — vzdychajú: „Žena sa stráca, žena je stratená.“ Už sa ani nevie, či ešte sú ženy, či budú, či si to treba želať alebo nie, aké miesto zaujímajú na tomto svete a aké miesto by mali zaujímať.
... ako teda postavíme otázku? A predovšetkým, kto sme, aby sme ju mohli klásť? Muži sú sudcami aj súdenými. Ženy takisto. Myslím však, že postavenie ženy môžu najlepšie objasniť práve — ženy. Poznáme ženský svet bližšie ako muži, máme v ňom svoje korene. Lepšie chápeme, čo znamená pre ľudskú bytosť byť ženou a viac sa staráme o to, aby sme o tom vedeli. V čom ovplyvnila náš život skutočnosť, že sme ženy? Aké konkrétne možnosti nám boli dané a ktoré odmietané? Je zarážajúce, že celá ženská literatúra je dnes menej inšpirovaná snahou požadovať, ako skôr ujasniť problém. Teraz, keď sa končí obdobie neusporiadaných polemík, je táto kniha jedným z pokusov položiť za ním bodku. (Z autorkinho úvodu.)
V istých obdobiach ľudstvo pociťovalo potrebu znížiť populáciu, ale zároveň sa národy báli oslabenia; v obdobiach kríz a biedy znižoval sa počet narodených tým, že sa zvyšoval u slobodných vek, keď sa mohli ženiť a vydávať. Inak bolo u ženy pravidlom, že sa vydávala mladá a musela mať toľko detí, koľko ich vládala porodiť. Len detská úmrtnosť redukovala počet živých detí. Už v 17. storočí abbé de Pure protestuje proti „hydropisii“, na ktorú sú ženy odsúdené. A pani de Sévigné odporúča svojej dcére, aby sa vyhýbala častému materstvu. Ale v 18. storočí sa vo Francúzsku začínajú šíriť maltuziánske tendencie. Najprv zámožné triedy a potom celé obyvateľstvo uznáva za rozumné obmedziť počet detí podľa možností rodičov a začínajú sa zavádzať antikoncepčné prostriedky. Roku 1778 demograf Moreau píše: „Bohaté ženy nie sú jediné, ktoré hladia na pokračovanie druhu ako na podvod starých čias; už aj na vidiek prenikli tie zhubné tajomstvá, neznáme každému inému živočíchovi okrem človeka; už aj na dedinách sa klame príroda.“ Prax „coitus interruptus“ sa šíri predovšetkým medzi buržoáziou, potom aj u poľnohospodárskeho obyvateľstva a medzi robotníkmi. Prezervatív, ktorý jestvoval už ako „antivenerien“, stáva sa antikoncepčným prostriedkom, ktorý sa rozšíril najmä po objavení vulkanizácie okolo roku 1840.*
V anglosaských krajinách je „kontrola pôrodov“ oficiálne povolená a objavujú sa aj mnohé metódy, ktoré dovoľujú oddeliť dve predtým neodlučiteľné funkcie: funkciu pohlavnú a reprodukčnú. Viedenská lekárska veda presne zistila mechanizmus oplodnenia, a podmienky, ktoré sň preň priaznivé, čo umožnilo aj nájsť spôsoby, ako sa mu vyhnúť. Vo Francúzsku je antikoncepčná propaganda a predaj prezervatívov a vaginálnych tampónov a pod. zakázaný; ale zato „kontrola pôrodov“ je rovnako rozšírená ako inde.
Potrat nebol nikde zákonom povolený. Rímske právo však neposkytovalo zvláštnu ochranu životu embrya; nepokladalo nasciturus za ľudskú bytosť, ale za časť matkinho tela. Partus antequam edatur mulieris portio est val viscerum (Dieťa pred narodením je časťou ženy, jej útrobami). V čase dekadencie sa potrat normálne praktizoval, a zákonodarca, aj keď chcel povzbudiť rodenie, neodvážil sa zakázať ho. Ak žena odmietala dieťa proti vôli svojho manžela, mohol ju dať potrestať: deliktom však bola iba jej neposlušnosť. Vcelku zákony orientálnej a gréckorímskej civilizácie pripúšťajú potrat.
Až kresťanstvo zvrátilo v tomto ohľade staré morálne predstavy, keď embryu pripísalo dušu; vtedy sa potrat stáva zločinom proti samotnému zárodku. „Každá žena, ktorá nejakým spôsobom zabraňuje, aby splodila toľko detí, koľko by mohla, je rovnako vinná vraždou ako žena, ktorá sa po oplodnení chce poraniť,“ hovorí sv. Augustín. V Byzancii bol potrat iba dočasne zakázaný a u barbarov, ktorí praktizovali vraždenie novorodeniat, trestal sa iba v tom prípade, ak sa robil proti vôli matky: táto vina sa dala vykúpiť cenou krvi. Prvé koncily však nariadili za túto „vraždu“ najťažšie tresty bez ohľadu na predpokladaný vek plodu.
Zároveň vzniká otázka, ktorá sa stala predmetom nekonečných diskusií: v akom veku vniká duša do tela? Sv. Tomáš a väčšina autorov označujú za chvíľu oživenia 40. deň u detí mužského pohlavia a 80. deň u detí pohlavia ženského. Tak sa začína rozlišovať plod oživený a neoživený. V stredoveku útrpné právo vyhlasuje: „Ak tehotná žena potratí plod skôr ako 45 dní po oplodnení, dostane za trest rok väzenia. Ak je plod starý plných šesťdesiat dní, tri roky. Napokon, keď je dieťa už živé, pokladá sa žena za vrahyňu.“ Kniha však dodáva: „Je veľký rozdiel medzi chudobnou ženou, ktorá zabije svoje dieťa preto, že ho nemôže uživiť, a tou, ktorá nemá inej možnosti, ako utajiť zločin smilstva.“ Roku 1556 Henrich II. uverejnil slávny edikt o potlačení tehotenstva. Pretože aj jednoduché potlačenie sa trestalo smrťou, vyvodzovalo sa z toho, že trest má tým skôr postihovať každé konanie, ktoré má za následok potrat; v skutočnosti mal edikt na mysli vraha novorodeniatka; používal sa však pre použitie trestu smrti voči pôvodcom a pomocníkom potratu. Rozlišovanie plodu oživeného a neoživeného prestalo okolo 18. storočia. Koncom storočia Beccaria, ktorý mal vo Francúzsku značný vplyv, bral do ochrany ženu,
