UJVÁRY, ZOLTÁNBEZDOMOVCOM V RODNEJ ZEMI
Deportácia Maďarov do Čiech
Lilium Aurum, Dunajská Streda, 1997
preklad Galina Sándorová
predslov Károly Csáky
obálka Imre Szilágyi
1. vydanie
ISBN 80-85704-85-4
história
112 s., slovenčina
hmotnosť: 108 g
mäkká väzba
stav: dobrý, na 10 stranách vpisy do textu
3,00 € PREDANÉ
*H-6-4*
Zoltán Ujváry je folklorista, profesor Univerzity Lajosa Kossutha v Debrecíne. Užšou oblasťou jeho výskumov sú ľudové zvyky, ľudová poézia a divadelné hry. O týchto témach vydal množstvo štúdií i samostatných zbierok.
Práve na podnet profesora Ujváryho sa začal výskum Gemera prostredníctvom Katedry národopisu debrecínskej univerzity. Výsledkom tejto práce sú tucty kníh v edícii Národopis Gemera, ktoré vyšli takisto pod jeho vedením.
Zoltán Ujváry bol vždy verný viacetnickému Gemeru. Okrem svojho materinského jazyka si osvojil aj slovenčinu. Je významným odborníkom interetnických vzťahov, čestným členom Slovenskej národopisnej spoločnosti.
Niekdajší rimavskosobotský študent ako folklorista sa usiluje o čo najdôkladnejší výskum a čo najširšiu prezentáciu života gemerského ľudu (zaujíma sa o tradičné hospodárenie, chov zvieral, stravovanie, oblečenie, sviatky, piesne, rozprávky, povesti, ale aj o osud týchto ľudí). V knihe Bezdomovcovi v rodnej zemi nám približuje tragédie búrok 20. Storočia. Novodobé golgoty sa budujú na kalváriách jednoduchých ľudí. Ako memento: krutosť sa opakuje, ľudia znova pochodujú po krížových cestách neľudskosti. Iba viera im môže dodať dostatok síl na unesenie kríža. A toto všetko možno zmäkčí aj skamenené srdcia a zarazí aj novodobých Heródov.
Odvoz našich hnuteľností
Všetky hnuteľnosti, ktoré sme si so sebou priviezli, nábytok, riad, odevy sa musia dopraviť nazad domov.
Ako to len vyriešim?
Prášek je celý bez seba.
Ak si všimne, že odvážam naše veci, hned to pôjde nahlásiť.
Silou rúk si s tým beztak neporadím.
Musím pre vec získať Kolafu. Ten je Maďarom naklonený. Vie, že nás sem zavliekli násilím. Doma sme takí istí hospodári, ako on tu. Voz na odvoz vecí na stanicu si požičiam od neho.
Kolafa, ako som dúfal, súhlasil s tým, aby som si veci na stanicu odviezol jeho vozom. Mám mu dopredu povedať, kedy budem odvoz potrebovať. Vtedy on odíde z domu, aby o tom ani nevedel. Urobíme to tak, akoby mi voz bez povolenia požičal jeho maďarský zamestnanec Sándor Gergely. Ostatne bez Gergelya sa vec beztak nedá zariadiť. Bude zapriahať a riadiť kone. Tak nebudú môcť úrady volať na zodpovednosť Kolafu. On nevie o ničom. A s maďarským sluhom si i tak nič nepočnú.
Takže aj toto bolo v poriadku. Na prepravu vlakom som však nemohol objednať vagón osobne. Ale aj to sa vyriešilo. Napísal som list bratrancovi Árpádovi Bajovi. Býva neďaleko našej dediny v obci Hucín. Udržiavali sme spolu dobré príbuzenské vzťahy. Mal šťastie, že ho neodsunuli. Napísal som mu, že by som potreboval jeho pomoc v dôležitej veci, aby prišiel do Protivína. Na piaty deň po odoslaní listu dorazil. Na stanici objednal vagón na svoje meno. Riadne mu vystavili dodací list, zaplatil poplatok a tým bola vec vyriešená. Árpád vysadol na rýchlik a odcestoval domov.
Čo bude zajtra? Celý deň som bol nepokojný. Sotva som sa dokázal poriadne venovať práci. Večer som povedal Kolafovi, že odvoz bude ráno. V poriadku, nebude teda v noci spať doma, aby mal alibi, aby ho úrady nepodozrievali, že pomáha Maďarom v úteku. Podali sme si ruky a potom celú vec zveril Sándorovi.
Neľahol som si. Bál som sa, že zaspím. I tak by sa mi spánok vyhýbal. Počúval som údery hodín neďalekého kostola.
Keď po polnoci odbili dve, vyrazil som. Nebolo ešte ani pol tretej a už som stál pred Kolafovým domom. So Sándorom Gergelyom sme sa dohodli, že o tretej mi otvorí bránu. Zostávala mi ešte polhodina.
Nechcelo sa mi tam postávať. Podíval som sa na bránu. Bola veľmi vysoká, ale dala sa preliezť.
Vyškriabal som sa na ňu, preložil som nohy cez múr a spustil som sa na druhej strane.
Šiel som k domu čeľadníkov. Zaklopal som na okno.
Sándor vyskočil. Hodil na seba šaty a rýchlo sme pred veľký voz s gumenými kolesami zapriahli kone.
Veci sme naložili bez problémov. Pomáhal nám aj Franto, môj nemecký spoločník v službe. Pracovali sme v najväčšej tichosti, aby si nás nevšimli.
Šťastne sme opustili dvor a vydali sme sa smerom ku stanici.
Voz s gumenými kolesami šiel potichu, bolo počuť iba dupot konských kopýt po kamennej dlažbe.
Boli sme už pri starom cintoríne, keď sme uvideli, že oproti nám idú po chodníku dvaja žandári. Zľakol som sa, čo bude, ak nás zastavia a vysvitne, že sme Maďari. Pozreli sa na nás, nepovedali nič a pokračovali v ceste.
Objednaný vagón stál vedľa nákladnej rampy. S vozom sme k nemu prišli čo najbližšie. Vošiel som do staničnej budovy a vyhľadal som skladníka. Požiadal som ho o fúrik a s takou
