MIHÁLIK, VOJTECHČLOVEK PROTI SLEPOTE
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1973
edícia Knižnica Slovenského spisovateľa (38)
1. vydanie, 1.500 výtlačkov
12-72-080-73
literárna teória, publicistika,
280 s., slovenčina
hmotnosť: 245 g
mäkká väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný
2,00 €
*zukol* in **S7Z**
Staré matere a umývanie murínov
Stala sa zvláštna vec. Človek z praxe, prekladateľ a vydavateľský pracovník, vystúpil na obranu jazykového citu starých materí, poukázal na neuspokojivú situáciu v starostlivosti o čistotu spisovného jazyka i na celkový kritický stav našej jazykovej kultúry. Svoje znepokojenie doložil príkladmi, presvedčivými i menej presvedčivými, ale vcelku príkladmi, s ktorými sa každodenne stretávame na stránkach tlače, v rozhlase a v televízii v ohlušujúcom a otupujúcom množstve.
A odpovedal mu odborník, jazykovedec, ozdobený funkciami a hodnosťami, riaditeľ Ústavu jazyka SAV a hlavný redaktor Slovníka slovenského jazyka. Mohli by sme očakávať, že sa alarmujúce slová Jána Ferenčíka (Na obranu starých materí, KŽ č. 18) stretnú s plnou a dôraznou podporou našich jazykovedcov. Ale od Štefana Peciara (O nehatený rozvoj, KŽ č. 24) sa napodiv dozvedáme, že je všetko v poriadku.
Nie je všetko v poriadku, naopak, všetko je vo veľkom neporiadku. Kuriózna je už situácia, v ktorej neodborník bráni čistotu rodnej reči a odborník, poverený kodifikovaním a strážením tejto čistoty, s ním polemizuje. A pritom sa nevyhýba spôsobom, ktoré by sa už mali z našich diskusií stratiť.
Ferenčík hovorí predovšetkým o prirodzenom jazykovom cite starých materí a o otupenom jazykovom cite mnohých súčasných vzdelancov, ale Peciar mu argumentuje klasikmi slovenskej literatúry, Bernolákom a Štúrom, a naširoko vykladá známe pravdy o vzťahu spisovného jazyka a nárečí. Tam, kde sa Ferenčík dožaduje kultivovaného spisovného jazyka, Peciar mu podsúva snahu o oživenie reči starých materí, o konzervatívne lipnutie na tom, čo sa v jazyku prežilo. Jedine na otázku zbližovania slovenčiny s češtinou odpovedá priamo, jednoznačne a nepresvedčivo.
Neozval by som sa, keby šlo o taľafatky, o nejaké správne či nesprávne slovíčka. Peciar bystro vystihol (ale nenapísal to), že v spore o slovíčka sa skrýva spor o principiálne úlohy našej jazykovedy, o jej vedeckú akríbiu. Nie som špecialistom, ale jazyk je základným materiálom mojej práce, preto o ňom rozmýšľam. Moje myšlienky sú možno laické a možno nie všade použijem odborný výraz, ale žiada sa mi povedať aspoň toto:
Aj dejiny spisovných jazykov majú svoju dialektiku. Rozpoznávame v nich obdobia, keď jazyk pod tlakom nových sociálnych skutočností vo zvýšenej miere naberá podnety zvonka, „zhromažďuje surovinu“, a obdobia, v ktorých takto nahromadený materiál predovšetkým usporadúva a hodnotí. Jazykoveda by mala citlivo postihovať tieto základné tendencie vo vývine jazyka a podľa nich orientovať svoju prácu, ak sa nechce vzdať aktívneho spoločenského poslania. A v tejto súvislosti už ne-
