CAPOTE, TRUMANRAŇAJKY U TIFFANYHO
(Breakfast at Tiffany)
Petit Press, Bratislava, 2004
edícia Svetová knižnica SME (3)
preklad Božica Vilikovská
ISBN 80-85585-14-6
beletria, novela, literatúra americká,
96 s., slovenčina
hmotnosť: 181 g
tvrdá väzba s prebalom
Novela Trumana Capoteho na malom priestore rozohráva príbeh nevšednej mladej ženy na pozadí atmosféry vojnového New Yorku. Osobnosť Holly Golightlyovej, pestré postavičky newyorskej smotánky, mafie, intelektuálov, ba aj hollywoodskych hviezdičiek a producentov, a na druhej strane bezútešnosť životných stroskotancov, bohatých povaľačov, kontrast tých najúspešnejších a najchudobnejších Američanov sú tak majstrovsky podané, že na základe knihy vznikol kultový film s Audrey Hepburnovou v hlavnej úlohe.
Truman Capote (1924 - 1984) sa narodil v New Orleanse v USA. Vyrástol a vyštudoval na americkom juhu, potom pracoval dva roky v redakcii literárneho časopisu New Yorker. Neskôr žil v slobodnom povolaní. Jeho románovým debutom boli Iné hlasy, iné izby (1948), strašidelný aj nostalgický príbeh citlivého chlapca, záznam dospievania so zriedkavým pochopením pre psychiku dieťaťa. Lúčna harfa (1951) je fantastický príbeh o dospievajúcom mladíkovi, obraz sprisahania deti a starcov proti každodennému životu dospelých. Úspech mala aj zbierka poviedok Strom noci (1949), ktorá potvrdila autorove nadväzovanie na najlepšie tradície južanskej „gotickej“ prózy. Jeho najslávnejším dielom je novela Raňajky u Tiffanyho (1958), ktorú spopularizovalo aj legendárne filmové spracovanie. Román Chladnokrvne (1965) bol obsiahlou štúdiou o štvornásobnej vražde, ktorá otriasla malým kansaským mestečkom. Truman Capote napísal celý rad esejí a reportáží, scenáre k dvom filmom a text k muzikálu Dom plný kvetov (House of Flowers, 1954). Jeho posledný román Vyslyšané modlitby bol publikovaný až posmrtne v roku 1987.
Žmurkla na mňa, ale bez žartu, bolo to výstražné žmurknutie: „Zbožňujem kone, ale bejzbal nemôžem vystáť,” a z podtónu v jej hlase som vyrozumel príkaz, aby som zabudol, že Sallyho Tomata vôbec spomenula. „Odporný mi je už len ten zvuk v rozhlase, ale musím to počúvať, patrí to k mojim výskumom. Ako málo je toho, o čom vedia muži rozprávať. Ak chlap nemá rád baseball, tak má určite rád kone, a ak nemá rád ani tie, som tak či tak hotová, potom nemá rád ani dievčatá. A ako pokračujete s O. J.?”
„Rozišli sme sa na základe obojstrannej dohody.”
„To je ozaj príležitosť pre vás, môžete mi veriť.”
„Verím. Ale čo mu môžem ponúknuť ja, aby to aj preňho bola príležitosť?”
Trvala na svojom. „Choďte za ním a naznačujte, že nevyzerá smiešne. Fred, ten človek vám vážne môže pomôcť.”
„Pokiaľ viem, nevážili ste si veľmi jeho pomoc.” Bola trocha v pomykove, kým som nedoložil: „Prípad doktora Wassella.”
„Ešte stále mu to chodí po rozume?” spýtala sa a cez izbu vrhla na Bermana pohľad plný náklonnosti. „Ale kus pravdy má, mala by som sa cítiť vinovatá. Nie zato, že by mi boli dali tú rolu, alebo že by som ju bola dobre zahrala — neboli by mi ju dali a ja by som ju nezahrala. Ak sa aj tak cítim vinovatá, tak asi zato, že som ho nechala snívať, keď som sama vôbec nesnívala. Len som získavala čas, aby som so sebou voľačo spravila, dobre som vedela, že nikdy nebudem filmovou hviezdou. Je to priťažké, a ak je človek inteligentný, je to ešte aj trápne. Nemám dosť komplexov menejcennosti; každý si myslí, že byť filmovou hviezdou a byť zaľúbený do svojho veľkého, silného ja je jedno a to isté, ale najdôležitejšie vlastne je vôbec nemať nijaké ja. Nehovorím, že netúžim po bohatstve ani po sláve. Jedno aj druhé mám na programe, a raz sa to pokúsim získať, ale ak sa mi to podarí, chcem ešte vždy mať svoje ja. Keď sa jedného krásneho dňa zobudím a pôjdem na raňajky k Tiffanymu, chcem byť sama sebou. Nemáte pohár,” povedala, lebo zbadala, že mám prázdne ruky. „Rusty! Donesieš môjmu priateľovi vypiť?”
Ešte vždy sa maznala s kocúrom. „Úbohý slintoš,” povedala a škrabkala ho po hlave, „úbohý slintoš bez mena. Je to trocha nepohodlné, že nemá meno. Ale nemám právo mu meno dávať, musí počkať, až bude niekomu naozaj patriť. My sme sa len tak dali dokopy raz pri rieke, no nepatríme si, je nezávislý a ja tiež. Nechcem nič vlastniť, kým nebudem vedieť, že som našla miesto, kam naozaj patrím. Ešte presne neviem, kde to je. Ale viem, ako to tam vyzerá.” Usmiala sa a pustila kocúra na dlážku. Je tam ako u Tiffanyho,” povedala. „Nie že by som stála o šperky. Diamanty, to áno. Lenže nosiť diamanty pred štyridsiatkou je nevkus, aj po nej je to riskantné. Vyzerajú dobre len na ozaj starých ženských. Maria Uspenskaja. Vráska, kosti, biele vlasy a diamanty, už sa nemôžem dočkať. Ale nie zato blúznim o Tiffanym. Počujte. Poznáte dní, také tie psie dni?”
„Keď má človek svetobôľ?”
„Nie,” odvetila pomaly. „Nie, svetobôľ vás chytí zato, že priberáte alebo že už veľmi dlho prší. Ste smutný, a tým sa to končí. Ale psie dni sú strašné. Bojíte sa, pekelne sa potíte, a pritom neviete, čoho sa vlastne bojíte. Viete len to, že sa ide stať čosi zlé, lenže neviete čo. Zažili ste už taký pocit?”
„Dosť často. Niektorí to volajú angst.”
