FEUCHTWANGER, LIONGOYA
čiže Krutá cesta poznania
2. diel
(Goya oder der arge Weg der Erkenntnis)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1955
edícia Spoločnosť priateľov klasických kníh (94)
preklad Ervín Mikula
verše prebásnil Milan Kraus
obálka Ivan Bednář
1. vydanie, 25.300 výtlačkov
beletria, román,
264 s., slovenčina
hmotnosť: 284 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu
0,50 €
*kamag* in *016*
Goya, aj keď bol kráľovský maliar, mal ťažký život, pretože žil v období boja proti kacírom a v Španielsku vládli Jezuiti tvrdou rukou. Svoju tvorbu, ako aj grafické listy, musel schovávať.
Condesu doňu Teresu de Chinchón et Bourbon povolali zo samoty jej vidieckeho sídla Arenas de San Pedro na dvor do San Ildefonsa. V kráľovej prítomnosti jej doňa María Luisa oznámila, že sa don Carlos rozhodol vydať ju a dať jej veno v sume päť miliónov reálov. Za muža jej určil prvého a najlepšieho svojho radcu, svojho milého dona Manuela, Príncipe de la paz. Ďalej sa rozhodol, že jej pri tejto príležitosti priznáva titul infantky z Kastílie, takže odteraz bude ona aj pred svetom patriť ku kráľovskej rodine.
Doňa Teresa už takmer ani nepočula posledné slová. Len s námahou sa nežná, dvadsaťročná dievčina, ktorá vyzerala oveľa mladšia, držala rovno, hlboké, modré oči sa meravo dívali z jasnej, zrazu celkom bledej tváre, pery mala ľahko otvorené. Predstava, že by mala znášať bozky a objatia nejakého muža, ju napĺňala hrôzou, myšlienka na dona Manuela odporom.
„No,“ spýtal sa medzitým don Carlos potešený, „dobre som to urobil? Som ti dobrým bratancom?“ A doňa Teresa pobozkala jemu a kráľovnej ruku a vyslovila príslušné slová úctivej vďaky.
Don Manuel prišiel svojej budúcej žene zložiť poklonu. Prijala ho v prítomnosti svojho brata, toho dona Luisa Maríu, ktorý kedysi tak povýšenecky ignoroval Príncipe de la paz.
Don Luis María tam stál, vážny a mladý, v prelátskom šate. V posledných týždňoch ho povýšili prekvapujúcim spôsobom. Nielenže ho kráľ urobil infantom, ale dostal aj namiesto sevillského arcibiskupstva arcibiskupstvo toledské, najvyšší duchovný úrad v ríši, a kardinálsky klobúk. Poznal, prirodzene, súvislosti, zbadal špinavú, podlú hru dona Manuela a kráľovnej. Bolo to odporné, že vďačí za svoje povýšenie práve tomu vulgárnemu Manuelovi Godoyovi, a zvieralo sa mu srdce pri myšlienke, že jeho nežnú, plachú sestru, ktorú mal veľmi rád, majú obetovať tomu neobyčajne odpornému milencovi Marie Luisy. Nebolo však možné vzoprieť sa kráľovmu rozkazu. Mladý cirkevný hodnostár bol hlboko veriaci a vášnivý vlastenec. Nebol ctižiadostivý, ale právom si zakladal na svojom nadaní. Ak ho teraz prozreteľnosť urobila primasom Španielska a dala mu príležitosť zasahovať do politiky, kým tá istá prozreteľnosť obetovala jeho sestru surovému, neokrôchanému Manuelovi, museli sa jej obaja pokorne podrobiť.
Don Manuel si premeriaval budúcu ženu. Sedela tam plavovlasá, veľmi tenká a krehká, trochu sa ponášala na tú Genevieve de Havré, ktorá mu narobila toľko mrzutostí. Nie, takéto vychudnuté aristokratické slečinky nie sú mu po chuti, Pepa sa nemusí obávať, že by jej mohla jeho budúca žena konkurovať. A bude mu táto tu vôbec schopná porodiť dieťa, infanta? Ale ani slovkom sa nezmienil o takých úvahách a vystupoval ako grand. Ubezpečil infantku o svojom šťastí a vďačnosti, choval sa k tomu sopliakovi, donovi Luisovi Maríovi, s úctou, prislúchajúcou jeho berle a klobúku, hoci mu až on, Manuel, dopomohol k tejto berle a klobúku.
Potom sa v kostole Escorialu, nad hrobmi mŕtvych vládcov sveta, za prítomnosti Veličenstiev a grandov Španielska uskutočnil sobáš dona Manuela s infantkou doňou Teresou. Don Manuel nedostal iba titul infanta z Kastílie, ale kráľ mu pri tej príležitosti udelil aj hodnosť, akú pred ním okrem Krištofa Kolumba ešte nikto nemal: vymenoval ho za veľkoadmirála Španielska a Indie.
Asi v to istom čase sobášili v Málage seňoru Tudó s grófom Castillofielom. Nová grófka ostala niekoľko týždňov u svojho muža v Andalúzii, potom ho nechala v Málage a sama odcestovala do Madridu.
Don Manuel dodržal sľub a umožnil jej viesť život, dôstojný seňory de título. Z päťmiliónového vena, ktoré mu priniesla infantka, poukázal grófke Castillofiel päťstotisíc. „Pol milióna,“ tieto slová poeticky zaznievali Pepe do ucha i srdca, pripomenuli jej romance; sedela sama v budoáre, brnkala na gitaru a zasnene si prespevovala: „Pol milióna,“ a opäť a opäť: „Pol milióna.“
Užívala nové bohatstvo, viedla honosný dom a vyzvala priateľov, aby participovali na jej lesku. Pozývala hercov, s ktorými kedysi študovala, drobných dôstojníkov, známych z čias námorného poručíka Tudó, aj staršie, trochu pochybné dámy, priateľky duene Conchity. Nechýbal ani ten seňor Rivero, divadelný podnikateľ, ktorý ju svojho času angažoval do svojej spoločnosti. Bol to prešibaný finančník, mal spojenie so
