ARSENIEV, V. K.LOVEC DERSU
(V debriach Ussurijskogo kraja)
Osveta, Bratislava, 1961
preklad J. Junas, A. Macko
edícia Svetom
obálka a ilustrácie Svetozár Králik
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
beletria, román
252 s., slovenčina
hmotnosť: 329 g
tvrdá väzba
2.) 2,50 € stav: dobrý, bez prebalu
Údolie rieky Mutuche možno pokladať za najbohatšie miesto na zverinu na celom morskom pobreží. Z húštin každú chvíľu vybiehali jelene, srny a diviaky. Kozáci vykrikovali, boli celí vzrušení a dalo mi hodne práce udržať ich, aby nestrieľali a nekántrili zbytočne zver. O tretej som dal znamenie zastaviť.
Veľmi sa mi zažiadalo zastreliť aspoň jedného medveďa. „Domorodci poľujú na medveďa sami,” rozmýšľal som. „Prečo by som to neurobil aj ja?” Poľovnícka vášeň roznietila vo mne pocit ctižiadosti, preto som sa rozhodol, že skúsim šťastie.
Mnohí poľovníci rozprávajú, že strieľali medvede bez strachu a opisujú pritom iba veselé stránky poľovačky. Podľa rozprávania jedných vraj medveď ujde po prvom výstrele, iní zasa rozprávajú, že sa postaví na zadné laby a ide oproti poľovníkovi, a v tú chvíľu možno doň vpáliť niekoľko guliek. Dersu s týmito rečami nikdy nesúhlasil. Hnevalo ho to, odpľúval si, ale nikdy sa nezačal hádať.
Keď sa dozvedel, že chcem ísť na medveďa sám, radil mi, aby som bol opatrný, a ponúkal mi pomoc. Jeho rady ma ešte viac roznietili a ešte pevnejšie som sa rozhodol chytiť sa s „mackom” sám.
Vzdialil som sa od tábora asi na pol kilometra a už som vyplašil dve srny a diviaka. Bolo tu toľko zveriny, že som mal dojem, akoby tu bol zverinec, v ktorom sú zhromaždené všetky zvieratá na jednom mieste a chodia si po slobode.
Prešiel som cez potok, zastavil sa v riedkom lese a vyčkával som. O niekoľko minút som videl jeleňa. Prebehol okrajom lesa. Vedľa v lieštine krochkali diviaky a kvičali prasiatka.
Zrazu predo mnou zaprašťali konáre a vzápätí som začul akési pomalé, ťažké kroky. Zľakol som sa a už som sa aj chcel obrátiť naspäť, ale premohol som pocit strachu, preto som zostal stáť na mieste. Hneď nato som videl v krovine akúsi tmavú ozrutu. Bol to veľký medveď. Šiel šikmo po svahu a bol o niečo vyšší ako ja. Často sa zastavoval, rozhrabával zem, prevracal vývraty a čosi pod nimi pozorne obzeral. Vyčkal som, kým bolo zviera odo mňa vzdialené asi na štyridsať krokov, pomaly som zacielil a potiahol kohútik. Cez dym som videl, ako sa medveď s revom zvrtol a chytil si zubami miesto, kde vnikla guľka. Na to, čo sa odohralo ďalej, sa už dobre nepamätám. Všetko sa odohralo tak rýchle, že som nestačil vnímať, ako to nasledovalo jedno za druhým. Hneď po výstrele sa medveď vrhol oproti mne zo všetkých síl. Cítil som prudký úder, a vtedy zaznel druhý výstrel. Ako a kedy som stihol nabiť pušku, to mi zostalo záhadou. Zdá sa, že som spadol na ľavý bok. Medveď sa prekotil cez hlavu a skrbáľal sa dolu svahom napravo. Ako som sa zas ocitol na nohách a pritom nevypustil pušku z rúk, to veru neviem. Bežal som pozdĺž svahu a hneď som počul, že ma niekto naháňa. Medveď ma prenasledoval, ale už nie tak rýchlo. Každý skok sprevádzal ťažkým vzdychaním a vrčaním. Spomenul som si, že nemám nabitú pušku, preto som zastal a rýchle otvoril záver.
„Musím strieľať. Od dobrého cielenia závisí môj život,” blyslo mi hlavou.
Oprel som pažbu pušky o plece, ale nevidel som ani mušku, ani hľadáčik. Videl som iba medvediu chlpatú hlavu, otvorenú papuľu a zlostné oči.
Keď bol medveď už celkom blízko, vystrelil som priamo zoči-voči. Zvalil sa a ja som zasa bežal. Keď som sa obrátil, videl som, ako sa váľa po zemi. Vtom som počul z pravej strany akýsi šuchot. Pudove som sa obrátil a zmeravel som.
...............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Všade navôkol boli znaky nového života.
