HAGEN, HORST"NA SLOVÍČKO, PÁN DOKTOR!"
Nevyslovené problémy pacientov
("Eine Frage noch, Herr Doktor!")
Fontana Kiadó, Šamorín, 1992
obálka Ľudovít Varga
1. slovenské vydanie
ISBN 80-900492-5-7
zdravie, psychológia
168 s., slovenčina
hmotnosť: 183 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
1,00 €
*zukol* in **S7Z**
Zdravý sa o choroby nezaujíma. Chorý by však veľmi rád opäť získal to najcennejšie - zdravie. Medzi pacientom a lekárom sa musí vytvoriť bezvýhradná dôvera - a predsa sa pri niektorých problémoch cítime trápne. Táto kniha dáva odpovede práve na tie „nevyslovené otázky ”.
Z jej obsahu:
- STRACH Z PRAVDY
- BUDEM EŠTE NIEKEDY ZDRAVÝ?
- ZOSTANÚ NÁSLEDKY?
- AKO DLHO TO BUDE TRVAŤ?
- KEĎ IDE ČLOVEK POD NÔŽ
- JE OPERÁCIA POTREBNÁ?
- PREBERIEM SA VÔBEC Z NARKÓZY?
- Z ČOHO VZNIKAJÚ ŽALÚDOČNÉ VREDY?
- AKO DLHO TO MOJE SRDCE VYDRŽÍ?
- KEDY BUDEM MÔCŤ ZASE VŠETKO ROBIŤ?
Reumatička
„Akú hodnotu má ešte môj život?“ Túto otázku položila pani Bergmannová sebe, svojmu mužovi a svojim deťom v poslednom čase čoraz častejšie.
„Zamestnanie som už stratila!“ - posťažovala sa.
„Ale moja agentúra mi poskytuje dosť prostriedkov na viac ako slušný život“, - upokojil ju jej muž, veľmi úspešný poisťovací sprostredkovateľ.
„Ale ja som rada pracovala! Dušou i telom!“ zaspomínala si pani Bergmannová na svoju dlhoročnú činnosť ako hlavná sekretárka navyknutá pracovať veľmi samostatne.
„Ja som nikdy nepokladal za dobré, že si chodila pracovať, - dal pán Bergmann na uváženie.
„Ale teraz ma už zaťažuje aj to, aby som sa o vás starala a udržiavala dom v poriadku!“ - doplnila pani Bergmannová svoje reptanie na osud.
„Po prvé, naše dcéry sú už dosť šikovné, rady sa zapoja do práce, ak ty už natoľko nevládzeš“, namietol pán Bergmann.
„O pár rokov obidve opustia náš dom! A čo potom?“-zobrala pani Bergmannová svojmu mužovi vietor z plachiet.
„Dovtedy to ešte potrvá“, uchlácholil ju jej muž.
„A po druhé?“ - nadviazala na niť rozhovoru pani Bergmannová bez toho, aby súhlasila s poslednou poznámkou.
„No tak si najmeme niekoho, kto nám bude udržiavať dom v poriadku“, - doplnil sa pán Bergmann.
„Ach, ty ma nechápeš! Vy všetci nemáte pre mňa pochopenie“, - uzavrela pani Bergmannová plačlivým hlasom túto diskusiu, ktorú viedla už často v mnohých obmenách.
Napriek ich skutočne harmonickému manželstvu, založenom na porozumení a úcte, Bergmannovci už nemohli rozumne hovoriť o tejto problematike týkajúcej sa ochorenia pani Bergmannovej.
Cítila sa opustená. Sama so svojimi myšlienkami, ale aj ako človek s mnohými nárokmi voči životu. Jej manžel chodil ráno do podniku a po mnohé večery mal schôdzky so svojimi zákazníkmi. Dcéry boli ráno vždy v škole a ináč mali svoj vlastný program. Pani Bergmannová to všetko určite pokladala správne, ale stávala sa čoraz osamelejšou. Ako často túžila po svojej predošlej činnosti! Ako rada by zamenila tie najrušnejšie dni v minulosti za dnešnú osamelosť! Celý deň ju nikto nenavštívil. Iba príležitostne dostala zopár večerných pozvaní do kruhu priateľov. Avšak ľudské kontakty boli pri týchto príležitostiach silne poznačené jej zdravotným stavom. Obliekanie sa a prezliekanie jej robilo ťažkosti, pretože jej prsty boli stŕpnuté a pri niektorých článkoch zhrubnuté. Jej samej to bolo nepríjemné, keď videla, ako uchopila nôž, vidličku alebo tácku. Pani Bergmannová mala pocit, že všetci ľudia civeli na jej zdeformované ruky. Prstene už nemohla nosiť. Tak ako to predtým pokladala za nepodstatné, v tej istej miere jej to dnes vadilo. Ešte dokázala zatiahnuť zips, kovové gombíky zapínala primerane, ale s celkom normálnymi gombíkmi mala už ťažkosti.
Po tom, ako ju prehlásili za práceneschopnú, sa ešte istý čas pokúšala doma písať na stroji, s ešte fungujúcimi prstami. Ale to jej už tiež nešlo, lebo nedokázala dať papier do stroja a prsty ju boleli. Krájať chlieb, natierať chlieb, otvárať konzervy, koreniť jedlá - to všetko zvládla len s krajným vypätím a sústredením, často so silnými bolesťami. Takéto každodenné práce sa jej čoraz častejšie nedarili.
„Ako to len pôjde ďalej?“ - znela pálčivá otázka celý deň, pred zaspávaním, v snoch.
Nekrivdila svojim príbuzným, keď ich obviňovala, že nemajú pre ňu porozumenie? Čo jej len najbližší mohli povedať na útechu? Pritom ona vlastne nestála o nijakú útechu. To, čo potrebovala vedieť veľmi súrne, bola staronová otázka: „Ako to pôjde so mnou ďalej?“
Svoju budúcnosť hodnotila triezvo. Reumatická choroba sa bude ďalej zhoršovať. Tak ako sa za posledných päť - šesť rokov neustále a neodvratne zhoršovala. Čoskoro nebude môcť už vôbec nič robiť. Doteraz sa dokázala o rodinu ešte
