KRÁSNA HEDVIGA
Tatran, Bratislava, 1970
ilustrácie Jozef Šturdík
edícia Meteor (22)
3. vydanie (v Tatrane 1.), 70.000 výtlačkov
ilustrácie Jozef Šturdík
prebal Karol Rosmány, Jozef Šturdík
61-001-69
beletria, román
236 s., slovenčina
hmotnosť: 289 g
tvrdá väzba
0,90 € stav: dobrý *zlaci* in **S5Z**
0,60 € stav. dobrý, bez prebalu *konik*
Keď k pánom Považského hradu, lúpežným rytierom Jánovi a Rafaelovi Podmanickovcom doletel chýr o kráse Hedvigy, vybrali sa na pytačky. Neprekážalo im ani to, že bola verenicou budatínskeho pána. V románe ožívajú postavy našej minulosti, skutočné i vymyslené...
Rafael Podmanický vytasil šabľu a zúrivo sa rozbehol proti Jánovi Suňogovi. V návale zlosti chcel ho vidieť čím skôr mŕtveho.
Ale všetko bolo márne.
Z hory sa na jeho bojovníkov Suňogovi žoldnieri valili ako dážď. Boj netrval dlho. Podmanického družina sa rozprchla, keď sa presvedčila, že stojí proti zdrvujúcej presile. Kto stihol, hľadal záchranu v úteku.
Ani zápas Jána Suňoga a Rafaela Podmanického netrval dlho. Keď Rafael nadobúdal prevahu, vrhla sa naňho svorka Suňogových ľudí. Zrazili ho na zem a nemilosrdne gniavili, kým neostal ležať na zemi takmer bez dychu a bez pohnutia.
— Tak, Rafael, nepremožiteľný pán Považského hradu, lupič, pred ktorým sa triasol svet, tu si v mojej moci, a čochvíľa budeš väzňom na svojom vlastnom hrade, — nenávisť sršala z hlasu Jána Suňoga, ktorý horel netrpezlivosťou čím skôr zaujať Považský hrad a vyslobodiť Hedvigu, — a práve tak aj tvoj prefíkaný brat. A sláva lúpežníckych bratov navždy zapadne. Ale nebudete sa mať na mňa čo žalovať. Svet ešte nevidel šibenice, na akých odvisnete. Dám pre vás postaviť parádne šibenice a do Žiliny, kde sa rozlúčite s týmto krásnym svetom, nazháňam divákov zo siedmich stolíc, aby sa okolo šibeníc hemžil zástup, s akým sa dosiaľ nemohol vystatovať ani jeden zbojník.
— Nemám sa márnymi nádejami, — zahriakol ho Rafael slabým hlasom, ale z očí mu vyšľahli zlovestné iskry. — Z nášho rodu nik nezavŕšil život na šibenici, a slučka neopáči ani môj krk, ani bratov.
— Ty sa nemám, Rafael Podmanický, lebo pre teba a tvojho brata už niet pomoci. Váš osud má len jedného pána, a to som ja!
Rafael nepovedal potom už ani slovo. Strpel, aby ho drsné ramená vyzdvihli na koňa. Zo všetkých strán ho obkľúčila pevná reťaz jazdcov. Pozoroval to naoko ľahostajne. Mal už svoj plán, ako sa vyslobodí z moci Jána Suňoga a ujde sľubovanej šibenici.
Ján Suňog cestou kde-tu žmurkol naňho, akoby sa obával, že by jeho žoldnierom azda mohol dajako prejsť cez rozum. A videl, ako sa Rafael chvíľami kníše na koni, ani čo by ho sily opúšťali, a akoby už-už mal zletieť z koňa. — Poriadne sme ťa dodrúzgali, — spokojne sa uškrnul a zamyslel sa, či by ho nebolo treba priviazať k sedlu. Ale len hodil rukou a myslel si: Nuž spadneš, ak spadneš, môžeš hoci aj zahryznúť do zeme.
Čím bližšie boli k Považskému hradu, tým úbohejšie sa Rafael tváril. Kto na neho pozrel, bol by prisahal, že mu duša visí na jazyku. Preto sa nik nezačudoval, že keď práve pri príchode pod Považský hrad zastali na poplašný hlahol zvona, zrútil sa z koňa a rozcapil sa na zemi ako mŕtvy.
— Strážte ho, — rozkázal Ján Suňog asi desiatim chlapom, — nepohnite sa od neho ani na krok!
Rafael však nebol naozaj taký zúbožený. Toľkú nemohúcnosť len predstieral.
— Nie si taký múdry, Ján Suňog, aby som ti neprešiel cez rozum, — úsmev mu premihol tvárou, čo aj trpký.
Aké zadosťučinenie však pocíti, ak sa vyslobodí z moci Jána Suňoga, keď sloboda už nebude mať preň ceny? Suňog istotne zaujme Považský hrad. A aká to bude sloboda, keď sa dostane len do podzemia, kam by ho bol strčil aj Ján Suňog.
Taký bol Rafaelov plán. S istotou rátal, že keď sa pod Považským hradom bezvládne zrúti, Ján Suňog v bojovnej horúčke nebude sa oňho priveľmi starať. A s chlapmi, ktorých postaví k nemu na stráž, si poradí. Veď, hľa, tajný východ spod hradu, ktorý nezasvätený zrak ani nezatuší, je tam na skok, na stráni. Kto by v tej hŕbe skál zašípil zamaskované dvere a v tamtej škáre naďabil na skrytú páku, ktorou treba len trhnúť, aby sa skalná stena pohla a tajný vchod sa otvoril?
Považský hrad sa ozýval bojovným krikom a štrngotom zbraní. Bolo počuť aj hlas Jána Podmanického, ktorý vydával rozkazy, akoby ho počúvalo tisíce odhodlaných bojovníkov.
— Škoda a ti namáhať, Janko, — Rafael sa trpko usmial nad bratovým fígľom.
............................................................................................................................................................
...posledná veta...
Rafael uháňal preč s Hedvigou, so svojím šťastím, a Ján Podmanický s rodiacimi sa plánmi, ako sa pomstiť Jánovi Suňogovi...
Rafael uháňal preč s Hedvigou, so svojím šťastím, a Ján Podmanický s rodiacimi sa plánmi, ako sa pomstiť Jánovi Suňogovi...
