DE MAUPASSANT, GUYNAŠE SRDCE
(Notre coeur)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1981
edícia Retro (15)
preklad Jozef Brandobur
obálka Ján Krížik, Ladislav Borodáč
2. vydanie
13-72-086-81
beletria, román
152 s., slovenčina
hmotnosť: 141 g
mäkká väzba
stav: veľmi dobrý
0,80 €
*zukol* in **S2P**
*svama* DAROVANÉ EGJAK
Slávny francúzsky poviedkár a románopisec Guy de Maupassant vložil do románu Naše srdce (1890) kus svojho osobného poznania a azda aj svojich osobných osudov. Naše srdce je prenikavou štúdiou nenaplnenej lásky zámožného milovníka umenia Andrého Mariolla k mladej vdove Michéle de Burnovej, ktorá nie je schopná bezvýhradne opätovať jeho vášeň. Kým André Mariolle je romanticky založený muž, pani de Burnová je predobrazom modernej, nezávislej ženy, ktorá chce byť mužovi plnohodnotnou partnerkou; má triezvy pohľad na lásku, vie rozobrať svoje city a pocity, ba odvažuje sa o nich aj nahlas hovoriť. Maupassant hlboko nazerá do záhad ľudského srdca, vie vystopovať a v jemnej drobnokresbe zachytiť jeho najtajnejšie prejavy, jeho najprenikavejšie rozpory. Naše srdce, v poradí posledný Maupassantov román, je najmä vďaka večnej téme lásky dodnes čitateľsky príťažlivý.
Na druhý deň ráno sa mali všetci stretnúť pred vchodom do hostinca a rozlúčiť sa. André Mariolle zišiel dolu prvý a s pálčivým pocitom nepokoja a šťastia čakal, kedy sa objaví ona. Čo urobí? Aká bude? Čo sa stane s ňou a s ním? Do akého šťastného alebo hrozného dobrodružstva sa to zaplietol ? Môže z neho urobiť čo len chce, blúznivca, akými sú fajčiari ópia, alebo mučeníka. Chodil sem a tam popri dvoch kočoch, lebo spoločnosť sa rozdeľovala, on mal ísť ďalej do Saint-Malo a pokračovať v pretvárke, oni sa mali vrátiť do Avranches.
Kedy sa s ňou znova stretne? Skráti svoju návštevu u príbuzných, alebo oddiali svoj návrat? Hrozne sa obával jej prvého pohľadu a prvých slov, veď pri tom krátkom objatí v noci ju vôbec nevidel a takmer nič si nepovedali. Oddala sa mu smelo, ale s cudnou zdržanlivosťou, nepredlžovala s potešením jeho láskania: potom odišla ľahkým krokom, šepkajúc: „Do videnia zajtra, môj milý !"
Andrému Mariollovi ostalo v duši po tej rýchlej a zvláštnej schôdzke trochu sklamania muža, čo nemohol brať všetku úrodu lásky, o ktorej sa nazdával, že dozrela, a súčasne opojenie z víťazstva, čiže takmer bezpečná nádej, že čoskoro získa najvyšší cieľ.
Začul jej hlas a zachvel sa. Rozprávala nahlas, zaiste ju rozhnevalo nejaké otcovo želanie, a keď ju zbadal na posledných stupňoch schodiska, mala pery ľahko zovreté, akoby od hnevu, čo prezrádzalo, že je nespokojná.
Mariolle urobil dva kroky; zazrela ho a usmiala sa. V očiach, odrazu pokojných, prebehlo jej čosi láskavé, a rozlialo sa jej po celej tvári. Potom mu rýchle a láskyplne podala ruku, čo mu len potvrdilo, že sa mu darovala z vlastnej vôle a že nič neľutuje.
— Rozlúčime sa teda? — spýtala sa ho.
— Bohužiaľ, madame, a trápi ma to väčšmi, než to môžem dať najavo. *
Pani de Burnová zašepkala:
— Nebude to nadlho.
A keďže sa k nim blížil pán de Pradon, celkom potichu dodala:
— Oznámte, že sa asi desať dní zdržíte v Bretónsku, ale nechoďte ta.
Pani Valsaciová pribehla celá znepokojená:
— Tvoj otec hovorí, že pozajtra chceš odcestovať, ale ved si tu mala ostať najmenej do budúceho pondelka.
Pani de Burnová odpovedala trochu zamračene:
— Tatko je nešikovný a nevie mlčať. Tak ako každý rok, aj teraz dostávam pri mori veľmi nepríjemné neuralgické záchvaty a naozaj som hovorila, že odídem, aby som sa potom nemusela mesiac liečiť. Ale teraz nie je vhodná chvíľa o tom hovoriť.
Mariollov kočiš naliehal, nech už nasadne, aby nezmeškali v Pontorsone vlak.
Pani de Burnová sa spýtala:
— A vy sa kedy vrátite do Paríža?
Tváril sa, že uvažuje.
— Vlastne ani neviem, ešte sa chcem pozrieť do Saint-Malo, do Brestu, Douarnenezu, do Dušičkového zálivu, na mys Raz, do Audierne, Penmarchu, do Morbijanu, slovom, na celý slávny výbežok bretónskeho kraja. To bude trvať asi...
Odmlčal sa, ako keby rátal, a potom s nadsádzkou povedal:
— Dva až tri týždne.
— To je veľa, — povedala so smiechom. — Ja sa vrátim o dva dni, ak ma ešte budú tak ako dnes v noci bolieť nervy.
Mariolla priam zadúšalo od vzrušenia a najradšej by bol vykríkol: „Ďakujem!" Takto iba mileneckým bozkom pobozkal ruku, ktorú mu naposledy podala.
A keď sa niekoľkokrát úctivo pozdravil, poďakoval a ubezpečil o vzájomnej sympatii s pánom Valsacim i s pánom de Pradon, ktorý sa už trocha upokojil, keď počul o chystanej ceste, nasadol do koča a odišiel s tvárou obrátenou k nej.
Vrátil sa rovno do Paríža a za cesty nič nevidel. Celú noc presedel v kúte vagóna s privretými očami, so skríženými rukami a s dušou ponorenou do spomienok, mysliac iba na svoj uskutočnený sen. Len čo prišiel domov, od prvej chvíle, ako sa zastavil v tichu knižnice, kde sa obvykle zdržiaval, kde pracoval, písaval, kde sa takmer vždy cítil pokojne v priateľskom susedstve kníh, klavíra a huslí, zmocnila sa ho trvalá, mučivá netrpezlivosť, ktorá ako horúčka zmieta nenásytné srdcia. Prekvapilo ho, že ho nič nevie upútať, zamestnať, že mu čítanie, hudba, ktorými sa zvyčajne v súkromí rozptyľoval, nestačia upútať myseľ a upokojiť telo, a tak si položil v duchu otázku, čo by mal robiť, aby utíšil nový nepokoj. Z neobjasniteľných príčin sa mu priam bytostne žiadalo vyjsť von, chodiť, pohybovať sa;
