VIŠINSKI, BORISDÚHA
(Vinožito)
Tatran, Bratislava, 1975
edícia Prameň (173)
preklad Anna Sykorová
ilustrácie Terézia Kružlicová
prebal Milan Kořiva, Jozef Michalač
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
61-661-75
beletria, román
181 s., slovenčina
hmotnosť: 211 g
tvrdá väzba s prebalom, malý formát
stav: dobrý
0,20 €
*H-6-4*
Dúha, román macedónskeho spisovateľa Borisa Višinského, je po umeleckej i obsahovej stránke nesmierne zaujímavé dielo. Je napísaný formou dialógu, hoci vyvoláva dojem dlhého monológu. Je to vnútorný dialóg hlavnej postavy s ostatnými postavami románu, ktoré sú vlastne iba analógiou a rozličnými fázami tej istej osobnosti — Stefana Bojanovského. Ide i reinkarnáciu ,.odosobneného" človeka. Minulosť, prítomnosť i budúcnosť. Spomienky, pocity aj vízie. Spojenie reálneho aj ireálneho. Ide o drámu rozbúreného vedomia. Nejde o drámu osobnú, jedného človeka, ale o drámu spoločenskú.
Boris Višinski nám odhaľuje vnútorný svet Stefana Bojanovského — revolucionára, partizána, ktorý analyzuje svoje vnútro, vlastné vedomie i podvedomie. Túži po niečom vyššom a aktívne hľadá zmysel života v novej súčasnosti. Román, v ktorom vyšší princíp a zmysel života symbolizuje Hrad-sen je optimistický, hoci minulost a hľadanie hlavnej postavy nie sú vždy radostné.
Boris Višinski sa narodil roku 1929 v Skopje. Po štúdiu na právnickej fakulte zasvätil svoj život novinárstvu. Dnes žije a pracuje vo svojom rodnom meste. Rediguje časopisy: ,,Kulturen život" v macedónčine a ,,Macedonian Review" v angličtine.
V macedónskom literárnom živote sa zjavil prvý raz roku 1953 a odvtedy napísal veľa poviedok, román ,.Tiene a páľava", drámu ,,Dievčina", romány ,,Vízia Macedónska" a román ,,Dúha", za ktorý dostal aj literárnu cenu ,,Kočo Racin" a bol preložený do švédčiny, taliančiny a srbochorvátčiny.
Podoba Gordany Nestorovej sa mu vynorila nenazdajky a pomaly. Videl scénu, čo mu bola taká blízka.
Sedela v aute zaklonená a zahľadená dopredu, ponúkajúc mu nežný profil s krátkymi vlasmi. Gordana bola tu, pri ňom, a predsa bola vzdialená a tajomná, v čiernej blúzke, čo jej obopínala rozdvojené prsia. Medzi nimi mala totem zo sčernetého striebra, čo jej priniesol On z nejakej cesty.
Z červenej tašky s krátkou rúčkou Gordana Nestorová vytiahla škatuľku cigariet a bez opýtania hneď vytiahla dve, zapálila ich a jednu mu podala. Bola usmiata a spokojná.
„Prvý raz, čo ideme von,“ povedal. „Naozaj, človek si môže ťažko nájsť kúsok času na bezstarostnosť ako dnes... V minulých dňoch som bol priveľmi zaneprázdnený perspektívnym plánom a sympóziom na tému: Človek a technický pokrok. Niekedy ma schytí taký hnev, čert aby to všetko!... Všetci sme zakliati tými schôdzami a zmluvami.
Gordana mu prezradila svoje malé tajomstvo.
„Posledné dva dni som rozširovala o sebe, že som chorá, aby sme mohli byt spolu.“
„Pravdu povediac, i ja som utiekol.“
,,Teším sa, že je pekný deň,“ povedala Gordana. „Zriedka sa stáva, že sme spolu v taký slnečný deň.“
Oboma rukami držal volant, hľadel sústredene na cestu, na čierny asfaltový pás.
„Je niečo nevšedné a krásne v týchto rozpálených vysušených močiaroch s tŕstím,“ dodala po chvíli.
„Každý úsek je pustý ako peklo, bez jediného stromu, okrem okolia Vardaru... Práve taký, neviem prečo, ma vzrušuje. Močiare sú vyprahnuté ako po veľkom požiari... Bola si tam nedávno?“
Pozrel na rieku, čo sa vlnivo ligotala na slnku.
„Dávno,“ povedala Gordana nostalgicky. „Ako žiačka. Zaviedli nás sem, aby sme videli Stobi.“
„Ak chceš, môžeme si aj ta zájsť, je to po
ceste.“
„Ako ty chceš, netúžim veľmi po tom. Tie stariny ma nenadchýnajú.“
Obrátil sa k nej a jej oči sa stretli s jeho, len na okamih.
,,Naopak, je to vzrušujúce odhaľovať zasypané mestá,“ namietol smutne. „Ľutujem, že tá túžba sa neuskutočnila, stratila sa iba vo mne. Oddal som sa iným veciam... Nechtiac... V tých mestách sa nič iné ani neukrýva, iba ak zakázaná láska, a to je tiež zaujímavé.“
„Ak chceš, môžeme ju hľadať,“ povedala Gordana. „Teším sa, že sme vyšli zo Skopje a vydali
