MORAVIA, ALBERTONOVÉ RÍMSKE POVIEDKY
(Nuovi recconti romani)
Tatra, Bratislava, 1966
edícia Prameň (121)
preklad Blahoslav Hečko
doslov Blahoslav Hečko
obálka Karol Rosmány
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
61-661-66
literatúra talianska, próza krátka, beletria, poviedky,
236 s., slovenčina
hmotnosť: 357 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal natrhnutý
0,40 € DAROVANÁ
*zukol5*
ALBERTA MORAVIU netreba predstavovať slovenskému čitateľovi. Po slovensky vyšlo už pätoro diel z jeho bohatej románovej a poviedkovej tvorby. Je to predovšetkým jeho prvé, základné a kľúčové dielo Ľahostajní, v ktorom vykreslil rozklad talianskej buržoáznej spoločnosti v čase nastupujúceho fašizmu a vytvoril základné typy svojej románovej osnovy, ktorá je týmto dielom daná aj v ostatných jeho dielach. Opovrhnutie pokračuje v základnej Moraviovej téme rozkladu. V románe R i manka vykreslil Moravia po prvý raz verný obraz dievčaťa z ľudu, ktoré si želá iba to, aby prežilo statočne svoj život. Je len prirodzené, že vzťahy, do ktorých sa ako zrelá žena dostáva, narúša spôsob života kapitalistického veľkomesta. Zo skúsenosti poslednej vojny, keď postupovali spojenecké armády na Rím, vzniká jeho najrealistickejší román Vrchárka. Z poviedkovej prózy sú to Rímske poviedky a Nové rímske poviedky, ktoré sú zo stránky umeleckej zovretosti a serióznosti prístupu tým najlepším, čo Moravia vôbec napísal. Pre nás sú však veľmi príťažlivé aj preto, že ide napospol o drobných ľudí, ktorí sa pechoria a držia sa nad vodou iba zásluhou svojej šikovnosti až prefíkanosti. Ide väčšinou o mladých ľudí, ktorí si hľadajú miesto v živote. Moravia z tejto rozsiahlej rímskej fresky nevynecháva ani ľudí deklasovaných. Žije v nich nielen Rím horných desaťtisíc, ale predovšetkým Rím obrovských sídlisk, priam ľudských mravenísk. Žije v nich najmä najchudobnejšia rímska štvrť Zátiberie-Trastevere. V týchto poviedkach zaznieva aj sociálna struna, dvíhajú sa ojedinelé protesty sociálne. Nové rímske poviedky vyznievajú už radostným optimizmom, ktorý je v Moraviovej románovej tvorbe veľmi vzácny. Niektoré z týchto poviedok sú priam protipólom ľahostajnosti, konformizmu, opovrhnutia, manželskej nelásky a nudy, ktoré Moravia vykreslil v príslušných dielach.
Moravia nerobí zo svojho umenia nimbus. Literárna tvorba je tiež remeslo. Ide len o to, aby bolo dobrým remeslom. Moravia neverí v inšpiráciu. Tá spisovateľovi nepomôže. Pomôže iba systematická robota. Moravia sa priznáva, že na jeho literárny vývin vplývali najmä dve skutočnosti: dlhá choroba v mladosti a dlhotrvajúci fašizmus v zrelom veku. A odtiaľ je už veľmi blízko k jeho životnému poznaniu: „Čo vytvára náš charakter, sú veci, ktoré robíme z prinútenia, vonkoncom nie veci, ktoré robíme z vlastnej vôle. ”
silvano a romildo
Nie som čertova podšívka, som dobrák od kosti. Vzbudzujem takú dôveru, že ma s chuťou využíva aj taký, s ktorým sa neťahám za prsty. A Romildo ma využíval na každom kroku! On, ktorému prefíkanosť žiarila priam z lišiackej pehavej tváre, z červenkastých vlasov, z nebeských potmehúdskych očí, iskriacich ako oči blázna! Len čo sa mu naskytla príležitosť, vždy mi nastavil nejakú pascu, a ja, dobráčisko, som mu vždy do nej vletel. Chcete príklad? Keď som prednedávnom vyrazil z novinovej služby s balíkom večerných novín, opýtal som sa ho: „Romildo, čím zasa dnes ohúrime ľudí?... Nemáme nijakú senzáciu... “ On však pohotovo odpovedal: „Chumaj drevený, vo Večerníku je samovražda, o ktorú sa pokúsila akási princezná. “ Namietal som: „Pokúsila sa, phe!... Mala zgegnúť!... Vypláchli jej žalúdok a teraz je už zasa doma zdravá ako rybička. “ On mi nato: „Hej, ale je to princezná. “ Slovom, dal som sa nakriatnuť. Keď sme vyšli pred Galériu, začal som vyvolávať: „Posledná senzácia!... Princezná sa zasamovraždila!... Čítajte podrobnosti... “ Videli ste, čo urobil Romildo? Odbehol na druhú stranu Galérie a odtiaľ začal vyrevúvať: „Vládna kríza... Ministerský predseda podal demisiu... “ Prirodzene, moja princezná nemohla konkurovať jeho ministerskému predsedovi... A tak Romildo predal všetky noviny a mne zostal celý balík. Keď som potom prelistoval noviny od prvej do poslednej strany, na konci posledného stĺpčeka, celkom dolu, som čítal, ako ktosi napísal: Ak by boli isté skutočnosti pravdivé, ak by sa isté osoby dopustili istých prechmatov, vtedy a iba vtedy by mohla nastať vládna kríza... Toto je však iba jeden z tisícich podobných príkladov. Spytujete sa ma prečo? Tu ťažko nájsť nejaké prečo. Príčina je v jeho charaktere, v jeho záľube vyvŕšiť sa na niekom. A Romildo si svoju vášeň ukájal na mne.
Jednako som však k nemu necítil nenávisť, skôr naopak, neviem prečo, ustavične som sa snažil byť mu priateľom, mať ho rád, a aby aj on mal rád mňa. Musím sa priznať, že Romildo mi počaril. Čím mrzkejšie so mnou zaobchádzal, čím väčšmi na mňa ziapal, tým väčšmi som k nemu lipol. Prišlo to so mnou tak ďaleko, že jedného dňa mi povedal: „Silvano, ja ti nerozumiem... Oflinkujem ťa, kde môžem... Mal by si na mňa zanevrieť a ty si mi priateľom... Čo máš v žilách? Cmar?!... Nemáš ani trochu sebavedomia a hrdosti? Ja ti naozaj nerozumiem. “ Úprimne som mu odpovedal: „Sám neviem, čo je to... Ale nemôžem ťa nenávidieť... práve naopak, čím horšie so mnou zaobchádzaš, tým väčšmi si ma pripútavaš. “ On mi nato: „To je krásne!... Aj keby som ti povedal, že som ti vyfúkol Gesuinu? “ Očervenel som ako rak a jachtal som: „Aj! “ Vtedy on zakončil: „Tak teda ber na vedomie, že som ti ju prebral a už o tom ani slovo! “
Spočiatku som tomu neveril. Myslel som, že je to jeho nové lapajstvo. Ale potom som zistil, že je to trpká pravda. Gesuina bola jedným z tých dievčat, čo chodia po reštauráciách a kaviarňach a predávajú kytičky, a ja som ju pokladal tak trochu za svoju snúbenicu. Gesuina nebola pekná: maličká, s guľatou bledou a zafúľanou tvárou, útla v tele, nohy silné, azda preto, že celý deň chodila, vždy rozstrapatená, vždy v tom istom poplátanom svetríku, v rozgajdanej sukni. Nebola pekná, jednako však priťahovala, hádam preto, že dievčaťom už nebola a ženou ešte nebola. Medzi predavačkami kvetín bola Gesuina tak trochu tým, čím bol Romildo medzi kamelotmi: podšitá čertovou podšívkou, vyzbrojená ostrým jazýčkom, neodbytná ako komár, schopná dotiaľ dobiedzať na zaľúbený párik po celej ulici Veneto, kým od nej mládenec, ak nechcel vyzerať pred dievčaťom ako lakomec, nekúpil kytičku.
...........................................................................................................
... posledná veta ...
Vtedy otvorila ústa a povedala: "Čakám dieťa."
