HUSÁK, GUSTÁVSVEDECTVO O SLOVENSKOM NÁRODNOM POVSTANÍ
Pravda, Bratislava, 1975
prebal Karol Rosmány
4. vydanie, 15.000 výtlačkov
75-033-75
história, II. svetová vojna,
686 s., slovenčina
hmotnosť: 824 g
tvrdá väzba s prebalom
Táto široko koncipovaná kniha s mnohostrannými historickými pohľadmi a súhrnným politickým hodnotením významného obdobia nielen slovenských, ale i československých dejín prichádza k čitateľovi v štvrtom slovenskom vydaní, keď už doteraz — po dobu takmer desať rokov — jej inojazyčné vydania sa prihovárali sugestívnou a presvedčivou rečou miliónom čitateľov v mnohých krajinách. Kniha podľa nadpisu je svedectvom o Povstaní, ale súčasne i svedectvom o autorovi samom, v akých dimenziách a v intenzite odbojovej revolučnej práce dával kus vlastného života strane a ľudu. Jedno sa prelína a zároveň skĺbuje s druhým a vo svojom celku utvára obraz o marxisticky uskutočňovanej úlohe ľudových más a osobností v dejinách. Ide tu o osvetlenie dôležitých otázok národnooslobodzovacieho boja z obdobia druhej svetovej vojny s osobitným zameraním sa na prípravy a priebeh Slovenského národného povstania; ide o vystihnutie podstaty uzlových dejov s odvahou pozrieť sa do tváre minulosti nielen s jej pozitívnymi, ale i s negatívnymi javmi, o ozrejmovanie mnohých zložitých situácií týkajúcich sa činnosti komunistickej strany na domácom území i v zahraničí, Slovenskej národnej rady, E. Beneša, buržoázie, partizánov, povstaleckej armády, národných výborov, fašistického tábora, obdobia od zatlačenia Povstania do hôr a tzv. košického obdobia. Mimoriadna pozornosť sa venuje vzťahu k ZSSR a jeho pomoci nášmu boju, zdôrazňuje sa obetavosť sovietskych ľudí, ich vrelé prijatie na Slovensku a ich účasť v bojoch, proletársky internacionalizmus v revolučnej praxi.
Autor poznal väčšinu hodnotených skutočnosti zblízka, priamo z prvej ruky a je nanajvýš povolaný podať o nich svedectvo. Kniha je odrazom tých základných myšlienok a úsudkov o Povstaní, ktoré sa v mysli autora zrodili a boli ním príležitostne vyslovené už dávno pred napísaním tejto práce, ako napr.: „Povstanie roztrhalo tézu o potrebe pasívneho vyčkávania, o tom, že my nič na vývoji nezmeníme, že sme malí, máme sa prikrčiť a vyčkať, ako veci skončia. Povstanie mravne obrodilo Slovensko... Povstanie postavilo náš národ na progresívnu platformu, na ľudovodemokratickú a socialistickú cestu. “
V duchu takýchto hodnotení napísaná kniha je literatúrou nepostrádateľnou pre chápanie historických dejov v úplnosti a pre ich správnu politickú interpretáciu. Jej veľký význam znásobuje a okrem uvedeného vyvoláva ďalšie úvahy i podnety a otvára cestu k aktualizácii historického odkazu pre novú spoločnosť podľa zmyslu myšlienky:
NEŽIJEME PRE MINULOSŤ, ALE ANI NA ŇU NEZABÚDAME, VYSOKO SI VÁŽIME JEJ PROGRESÍVNU TVÁR A JEJ REVOLUČNÝ ODKAZ REALIZUJEME POD VEDENÍM KSČ V SOCIALIZME.
DRUHÁ lekcia NACIONÁLNEJ POLITIKY
V posledných októbrových dňoch roku 1944, keď nacistické jednotky rozbili slobodné povstalecké územie a slovenskí bojovníci ustupovali do hôr, jednotky Červenej armády oslobodzovali územie Zakarpatskej Ukrajiny. (27. októbra bol oslobodený Užhorod. ) Vládny delegát Němec, ktorý 23. októbra odletel so svojím sprievodom z Banskej Bystrice do Ľvova, domáhal sa rýchleho presunu na územie oslobodenej Zakarpatskej Ukrajiny. Sovietske miesta mu to umožnili. Do Chustu prišiel 27. októbra 1944. A začal tam vládnuť. Čo sa naučil za pobytu na povstaleckom Slovensku? B. Laštovička o tom píše: „Československej vláde nestačila lekcia, ktorú jej delegát dostal na Slovensku vďaka tomu, že vykonával jej šovinistickú, veľkočeskú politiku, a poslala ho (koncom októbra 1944) po nové vavríny na Zakarpatskú Ukrajinu, práve oslobodzovanú Červenou armádou... Delegát Němec prišiel do Chustu 4. novembra (Laštovička sa tu mýli — Němec prišiel do Chustu 27. októbra — G. H. ) aj so svojím početným aparátom a začal tam vládnuť tak, že už 26. novembra sa uzniesol zjazd národných výborov, konaný v Mukačeve, aby delegát do troch dní opustil Zakarpatskú Ukrajinu aj s delegáciou. “ Čo sa stalo, že ľud Zakarpatskej Ukrajiny po necelom mesiaci vládnutia vyhodil Němca aj s jeho aparátom a rozhodol sa riadiť svoj osud podľa vlastných národných túžob a politických predstáv?
Zakarpatská Ukrajina, alebo ako sa zaužívalo za predmníchovskej ČSR Podkarpatská Rus, stala sa roku 1919 v dôsledku veľmocenských intríg, ktoré nechceli pripustiť, aby sa ukrajinský ľud tejto krajiny spojil so svojím ukrajinským národom, najmä keď sa ukrajinský národ rozhodol pre sovietsku republiku, súčasťou československého štátu. T. G. Masaryk o tom napísal: „Spojenci by si neboli želali, aby sa Rusi dostali na južnú stranu Karpát... Ruská prehra spôsobila možnosť pričleniť Podkarpatskú Rus k našej republike. “ Emigranti v USA roku 1918 rokovali o osude tejto krajiny: „Ak nie je možná samostatnosť úplná, majú sa Rusíni spojiť so svojimi bratmi v Haliči a Bukovine; ak nie je možné ani to, majú dostať autonómiu. V ktorom štáte, nie je povedané. 19. novembra (1918 — G. H. ) sa však konal v Scrantone (Penn) druhý zjazd a na ňom sa uznieslo, že Rusíni sa s najširšou autonómiou ako štát na federalistickom základe pripoja k Československej republike... “ Stalo sa tak. A Masaryk v citovanej knihe, ktorá vyšla roku 1925, poznamenáva: „... máme štátoprávny problém Podkarpatskej Rusi a vybudovanie tohto autonómneho územia, pririeknutého nám mierovou konferenciou na základe želania, vysloveného predstaviteľmi ľudu v Amerike a tiež doma. “ Tak dostala česká buržoázia pod svoj vplyv a svoju vládu na 20 rokov i toto územie. Vládla tam svojimi guvernérmi a četníkmi tak, že ukrajinský ľud bol sociálne i nacionálne v postavení polokoloniálneho národa. Bieda a útlak charakterizovali tých dvadsať rokov vlády českej buržoázie na Podkarpatskej Rusi. Komunistická strana, ktorá bola v predmníchovskej republike na Podkarpatskej Rusi jednou z najsilnejších strán, viedla boj proti útlaku sociálnemu i za slobodný národný rozvoj ukrajinského ľudu.
Dvadsaťročná politika českej buržoázie na Podkarpatskej Rusi skončila sa krachom — podobne ako na Slovensku — v jesennej kríze roku 1938. 11. októbra 1938 bola vymenovaná autonómna vláda Podkarpatskej Rusi na čele s Bródym a neskoršie Vološinom a schválený bol zákon o autonómii Podkarpatskej Rusi. K moci sa dostali reakčné a nacionalistické sily, orientované proti ZSSR. Túto etapu zakončila horthyovská okupácia v marci 1939.
...............................................................................................
V boji proti fašizmu - povedané biblickou
parafrázou - nijako nebol najmenší medzi európskymi národmi.
