DZVONÍK, EMILŽIARLIVOSŤ
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
edícia Nová próza
ilustrácie Zuzana Nemčíková
prebal Pavol Blažo
1. vydanie, 16.000 výtlačkov
13-72-033-85
beletria, román, literatúra slovenská,
304 s., slovenčina
hmotnosť: 463 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,10 € DAROVANÉ EGJAK
*zukol5*
Nový Dzvoníkov román je analýzou vzťahov muža a ženy v rovine citovo-erotickej. Ukazuje sa, že tento autor má pomerne širokú škálu tematických záujmov. Po konfrontácii vojnovej a povojnovej reality, exkurzii do lekárskeho prostredia, zobrazení družstevnej dediny odhodlal sa na štúdiu o žiarlivosti. Všetky tematicky odlišné diela spája však autorovo zdôraznenie mravného aspektu života, realizované väčšinou cez bohatú reflexiu. Aj v románe Žiarlivosť je silná práve reflexívna zložka, úvaha o spolužití muža a ženy. Je to úvaha podložená životnou skúsenosťou, a preto vyznieva presvedčivo. Román Žiarlivosť ma tri časti. V prvej Dzvoník opisuje ľúbostný vzťah hlavnej postavy vysokoškoláčky Júlie Baliovej k svojmu prednášateľovi, v druhej Júliino pôsobenie ako učiteľky vo východoslovenskom meste a manželstvo s Matejom Petrom, chorobne žiarlivým mužom, v tretej Júliin návrat do rodnej Bratislavy a vytriezvenie z lásky ku kedysi milovanému Romanovi Mayerovi, ešte vždy pôsobiacemu na univerzite. Dzvoníkovi sa podarilo napísať pútavý román zo súčasnosti, ktorý iste zaujme mnohých čitateľov.
Život je ťažký, hovorievala Hana Velická. Bola to pochvala. Akoby držala v ruke žitný chlieb, odkrajovala si z neho po kúsku a jedla. Kráčala s Matejom dolu kopcom, na vrchol ktorého sa nikdy nedostala. Z kopca sa ľahšie ide. Mate] to nemal také jednoduché. Kráčal vedľa Hany ťažko, vždy hore kopcom. Aspoň odvtedy, keď ho čosi posotilo, aby vstal a chodil, potom, čo odišiel z domu.
Hana má pravdu. Život je ťažký. Čože je zaujímavé na jej živote? Matej na ňu pozeral trošku inakšie. Zavše totiž zbadal, že aj on ju môže dačím potešiť. Cítila jeho teplý pohľad a už sa o neho nebála. Ako málo treba, aby sa jej tvár vyjasnila, väčšmi a ešte väčšmi. Niekedy sa im smeny stretli, išli do roboty spolu. Hana kráčala vedľa Mateja oživene, celou cestou rozprávala. Kade sa lepšie ide, keď je pekne, ako obísť kaluže medzi Fučíkovou a Gottwaldovou; keď si prispíš a niet času na obzeranie, treba bežať popri skládkach stavebného odpadu, kde boli kedysi záhrady. Bývala vzrušená, akoby šla do závodu, v ktorom pracovala dvadsaťtri rokov, prvý raz.
Matej najradšej chodieval uličkou Karola Černockého. Po oboch stranách cesty tu rástli mladé lipy. Každú jar ich orezali a vystrihali, ony však vždy vypučali, veľké srdcovité listy sa bujne rozprestreli ponad hojace sa rany, ktoré sa po rokoch zauzlia do húžiev. Keď v jeseni opadalo lístie, odkryli sa na nevysokých kmeňoch neforemné hrčovité hlavy. Ak Matej išiel do práce sám, vybral sa tadiaľto aj za daždivých dní, hoci musel na nedlhom úseku popreskakovať kaluže. Tie lipy mu niečo vraveli. Presne to, čo teta Hana. Život je ťažký. Jeho tiež ustavične orezávali a obstrihávali dohola, ba azda na kosť, kým raz celkom neodmietol rásť. Dobre, že odišiel z Pčolného. Len keby všetko zostalo, ako je. Lenže nič sa nezastavuje. Hana má pravdu. Život je ťažký a od Mateja ustavične dačo očakáva. Všetci od neho čosi čakajú. Hana, Júlia, jeho kamaráti a spolupracovníci, jeho vlastné telo.
Kamarátom a spolupracovníkom na Matejovi akosi väčšmi záležalo a aj jemu na nich. Povedľa vrátnika Juraja Kapustu už neprechádzal mlčky, zavše si oznámili dačo nové trebárs o počasí. Už sa nevyhýbal oslavám. Vedúcej pletiarne priniesol na meniny ružové chryzantémy, ktoré vyzerajú ako gerbery. Rástli v opustenej záhrade oproti ich vežiaku (aj z nej sa má stať stavenisko) celkom tajne. Matej mal zmysel pre tajné skrýše, a preto kvety objavil. Medzi ľuďmi už nesedával nemý, rozprával vtipy a dobiedzal do niektorých mládencov ako do neho pred časom Kostovčik. Už vedel, že k životu patrí čosi viac ako flek, byt, dom, majetok, čosi, čo ho robí ozaj zaujímavým. Keby k nim neprišla bývať Júlia, možno by sa to nebol nikdy dozvedel.
Júlia pripadala Matejovi chvíľami veľmi blízka. Cítil sa s ňou dobre, keď sa rozprávali, alebo aj mlčali, ibaže sa mu niekedy videlo, že od neho čosi očakáva. Prišlo mu na um, že by ju mohol pozvať do kina. Alebo do vinárne. Hneď túto myšlienku zavrhol. Mimo jeho obnoveného domova by nemohol snívať, že Júlia je jeho ženou. Veď vlastne je, len nech tak zostane navždy. Keď myslel na miesta, kade sa ona určite pohybuje ako kráľovná, dobreže nezmeravel strachom. Zasa sa mu vracal starý pocit: Nie je nič. Nikdy by nevedel povedľa nej obstáť. A vtedy ho zachraňovalo štúdium.
Za oblokmi zavýjal vietor, ráno bývali na okenných sklách geometrické ornamenty. Cudné. Aj mráz sa školí, kedysi kreslil na okná kvety a hviezdičky, teraz mu to už nestačí. Keď Matej vstával neskoršie, lebo nemal rannú smenu, slnko práve rozkladalo kresbu mrazu, robilo z ornamentu maličké telieska navzájom pospájané lomenými lúčmi, dávalo im hĺbku a plastickosť.
..........................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Júlia zaľutovala Mateja, lebo si pomyslela, že
prichádza čas, keď už asi nebude žiarliť bez príčiny.
