JESENSKÝ, JANKOMALOMESTSKÉ ROZPRÁVKY
Tranoscius, Liptovský Mikuláš, 1948
edícia Sobrané spisy Janka Jesenského (3)
2. vydanie, 4.000 výtlačkov
beletria, próza krátka, poviedky, literatúra slovenská,
88 s., slovenčina
hmotnosť: 170 g
tvrdá väzba, papierový prebal
stav: dobrý, knižničné pečiatky
2,60 €
*trsos*bels*in*H-bar-FL*
Jesenského próza bola odprvoti iného rázu ako dedinské rozprávky Kukučínove, Timravine, Tajovského, Podjavorinskej alebo Čajakove a Kalinove. Jesenský bol pôvodom zeman a rodiskom i životom zväčša malomešťan. Preto poznal dokonale smiešne i veselé stránky malého mesta, odkrýval sarkasticky, ironicky a jemným humorom slabôstky tohto filisterského, klebetného a často aj zaostalého, materialistického života — ako duša poetická, romanticky založená, roztúžená a rozcítená. Preto aj v drobných kresbách, črtách, siluetách, besedniciach, rozprávočkách, novelestkách a novielkach je Janko Jesenský vždy lyrickým a poetickým, čo dodáva jeho peru pružnosti, sviežosti a salónnej noblesy rázu Vajanského.
Svojej prvej sbierke prózy dal skromný názov Malomestské rozprávky a vydal ich krátko pred svetovou vojnou (1913 u Páričku v Ružomberku). V druhom vydaní ich odtlačili 1921 v Turč. Sv. Martine. Zachytil v nich majstrovsky život martinských, mikulášskych a vôbec malomestských rodín panských, úradníckych, remeselníckych i chudobnejších, malomestskej i dedinskej inteligencie (farárov, učiteľov, statkárov, advokátov, notárov, úradníkov, novinárov... ). Veľmi si dal záležať na živom dialogu osôb, na bojoch mladých so staršími a nechápavými. Líčil s nesmiernou záľubou ľúbostné scény, starosti mamičiek o vydaj dcér, Často edukovaných, bohatých, duševne pustých a prázdnych, falošných, ako celá ich rodina a prostredie, s maskou na tvári a s vonkajším leskom šiat. Celú galériu takých fifleniek stretneme v jeho prozaickom diele, tak úprimnom, výsmešnom i súcitnom.
Malomestské rozprávky majú zaujímavé typy. Ďura Koštiaľa, sedliaka, ktorý sa dostane náhodou pod voz toho, komu má stovku vyplatiť a pretvarovaním získa dve (Šťastie v nešťastí a nešťastie v šťastí). Lekára, zverolekára a najmä notára Škorca, cvičiaceho podľa Mullerovej metódy, v situácii, v akej ich pokladali za bláznov (Slnečný kúpeľ). Výborníka Ježu, čižmára, pod papučou doma, váženého vo výbore, kde je kocúrovská porada o osvetlení, kým ho žena odtiaľ neodvlečie (Výborník). Učiteľa Škereňa, rečniaceho skvostne o svojej žene, ktorá ho roky kŕmi demikátom a kávou, odháňa aj pytačov Malvínky (Večera). Sásika Jánosa, órása, popáneneho hodinára veľkopanských manýrov, ktorý sa vydáva za doktora, ale nevie tancovať iba čardáš a vyjde na hanbu, keď mu v tanci odstrihnú šosy (Doktor). Nahnevanú domácu paniu pre nevykrútenie dcérečky (Moja domáca pani). Sedliaka Dufeka, ktorý nemá 100 zlatých na vádium, nik mu ich nemá požičať a exekútor na licitácii je pedant a nedá mu vylicitovať roľu, i keď ako vádium dovedie kravu (Vádium). Pravdovravného redaktora, ktorému všade robia štrajk pre vtipný list o hasičskom 25-ročnom jubileu (Redaktor), alebo napokon vzornú slúžku Zuzku u kníhkupcov (Vydaj), s dávkou folkloru, ktorý okrem Vydaju, prvej črty a Vádia chýba, je nahradený tematikou malomesta.
Redaktor
Vadimír Štilec, redaktor miestnych novín „Hlas ľudu", sedel vo svojej pracovni. Jednu bosú nohu podložil pod seba, na druhej, tiež bez punčochy, hompáľala sa mu červená papuča. Bol vyzlečený do košele. Rukávy na nej si vyhrnul a prsia obnažil. Do spustených žaluzí opieralo sa júlové poobedňajšie since a v izbe bolo až dusno od neobyčajnej spary. Svetlo vnikalo otvorenými dvermi z dvora, na ktorom vrieskaly deti.
Opieral si lakťami hlavu o písací stolík a krútiac prstami kečku, čítal posledné číslo svojho časopisu. Vidieť, páčilo sa mu, lebo sa usmieval. Kedy-tedy zdvihol hlavu, odfúkol si a zahľadel sa do otvorených dverí, akoby počúval krik detí.
Tieto si vymyslely akúsi podivnú hru. Jedno zakikiríkalo a druhé na to odpovedalo „Turek". Po tomto sa všetky deti zasmialy. Kikirikí. Turek. Smiech. Trafilo sa však, že namiesto Turka povedalo Maďar. Vtedy sa deti nesmialy. Smysel zábavy bol iste ten, že na Turka sa maly smiať, na Maďara však nie, a ktoré sa smialo na Maďara, to spraly.
Redaktor bol s číslom skutočne spokojný. Niektoré state si aj dva razy prečítal, aby sa v nich pokochal. Na chvíľu rozmýšľal o tom, prečo sa decko rovno nespýta: „Čo si? " Ale celkom nerozumne kikiríka. To nemá smyslu. Potom odložil číslo, spustil nohu, pohľadal ňou druhú papuču pod písacím stolíkom, nahmatal ju, nastrčil na nohu a chcel ísť do dvora, aby utíšil rehotajúce sa detváky, keď prišla do pracovne jeho žena Katka, mladá, pekná, ale trošku nízka a tučná osôbka. Bola svetlovlasá, s bielou tvárou, velkými modrými očami a tuho červenými perami. Na ušiach mala veľké čierne kokardy. Župan modrej farby s čiernym zamatovým golierom jej veľmi dobre pristal.
— Čo je, Kata? — privítal ju muž, zapínajúc si na hrdle košeľu.
— Zase majú židáci sviatky? — spýtala sa ho.
— Prečo? — zarazil sa muž nad otázkou.
— U Kupfsteina nedostať rožkov.
— Pošli k Rumesovi, — hodil redaktor plecom, ako by urazený a namyslený, že ho žena s takými maličkosťami unúva.
— Ale veď sú nie sviatky, — povedal po chvíli, — dostaneš aj u žida.
— Odkázal, že nepečie.
— No, tak pošli k Rumesovi... S každou hlúposťou mi prídeš hneď na krk. Ja som predsa nie pekárom a rožky nepredávam. Keď nie u žida, nuž u Rumesa, keď nie u Rumesa, tak u Tuchlíka... Nikdy si nevieš poradiť, — zahovoril redaktor chytro a podráždene, strácajúc vyhrnuté rukávy košele. — Z teba by bola moderná žena, to je pravda, — pokračoval posmešne, — ty si súca na samostatnosť. Vše aby druhý myslel namiesto teba. Ba keby sa ti šnúrka na poltopánkach roztrhla, aj vtedy by si sa prišla radiť, čo máš robiť — há?
— Netáraj, — zahriakla ho žena, urazená. — Ani u Rumesa, ani u Tuchlíka nedostať.
Redaktor, ktorý si práve natiahol punčochy a obul topánky, vyskočil.
...........................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Kaplán sa začervenal a mlčal.
