HARMÓNIA A RADOSŤ ZO ŽIVOTARenesančná próza - Renesančné novely
Interpopulart Slovakia, Rohovce, 1996
edícia Populart - Študentská knižnica (22)
preklad Dominik Jarábek, Mikuláš Pažitka
ISBN 80-88834-21-X
literatúra talianska, próza krátka, beletria, novela,
112 s., slovenčina
hmotnosť: 85 g
mäkká väzba
stav: dobrý, knižničné pečiatky
0,90 € DAROVANÉ
*trsos* in *H-bar*
Giovan Francesco Straparola
koniec 15. storočia - 1557
AKO FLAMMINIO HĽADAL SMRŤ
Flamminio Veraldo odíde z Ostie a hľadá smrť. Nenájde ju, ale stretá sa so životom. Ten mu dá pocítiť strach a pozná smrť.
V starobylom meste Ostii neďaleko Ríma žil mládenec skôr prostoduchý a túlavý ako vyrovnaný a rozumný, a volal sa Flamminio Veraldo. Často, veľmi často počul, ako ľudia vravia, že na svete nie je nič hroznejšie a desivejšie ako temná a neúprosná smrť, ktorá nemá s nikým zľutovanie, či je chudobný a či bohatý, a nikoho neušetrí. Veľmi sa tomu čudoval a uvzato si zaumienil, že pôjde do sveta hľadať to, čomu smrteľníci hovoria smrť.
Dobre sa obliekol na cestu, vzal do ruky okovanú bakuľu a vykročil z Oslie. Keď už prešiel mnoho míľ, zazrel pri ceste dielňu a v nej obuvníka, ktorý šil topánky a čižmy. A hoci ich už mal veľké množstvo, ustavične šil nové a nové. Flamminio pristúpil k nemu a povedal:
- Pozdrav pánboh, majster.
- Vitaj, synku, - odpovedal obuvník.
- Čože to robíte? - opýtal sa Flamminio.
- Pracujem, - odpovedal obuvník. - Robím, aby som neživoril, a keďže živorím, šijem topánky.
- A prečo? Veď ich už máte dosť. Čo s nimi budete robiť?
- Pôjdem a predám ich, - odpovedal obuvník, - aby som zarobil peniaze na živobytie pre seba a rodinu a aby som mal na staré kolená dajaké úspory.
- A čo potom? - opýtal sa Flamminio.
- Potom umriem, - odpovedal obuvník.
- Umriete? - čudoval sa Flamminio.
- Pravdaže, - odpovedal obuvník.
- A mohli by ste mi povedať, pán majster, - pokračoval Flamminio, -čo je to tá smrť?
- To namojveru nemôžem, — odpovedal obuvník.
- Už ste ju niekedy videli? — pýtal sa Flamminio.
- Nevidel som ju a ani by som ju nechcel vidieť a poznať, lebo všetci vravia ako jeden, že je to čudná a strašná mrcha.
- Ale mohli by ste mi aspoň povedať, - naliehal Flamminio, - kde sa zdržuje? Hľadám ju vo dne v noci, po horách, po dolinách a rybníkoch, a ešte som o nej nič nepočul.
- Neviem, kde je, kde sa zdržuje a ako vyzerá, - odpovedal obuvník.
Ale choď len ďalej, možno ju nájdeš.
Flamminio sa s ním rozlúčil, pokračoval v ceste a prišiel k hustému, tmavému lesu. V lese zbadal vidiečana, ktorý už nasekal hŕbu dreva a zo všetkých síl len sekal a sekal. Pozdravili sa a Flamminio sa opýtal:
- Čo si počneš s toľkým drevom, bratku?
- Chystám ho na zimu, - odpovedal vidiečan, - keď bude sneh, ľad a nezdravá hmla. Zakúrim v piecke a zohrejeme sa pri nej ja i deti. Zvyšok dreva predám a kúpim chlieb, šatstvo a iné veci potrebné na každodenný život. A tak budem žiť až do smrti.
- A mohol by si mi povedať, - povedal Flamminio, - kde nájdem tú smrť?
- To veru nie, - odpovedal vidiečan, - pretože som ju nikdy nevidel a neviem, kde sa zdržuje. Som celý deň v lese a starám sa o svoju prácu. Chodí tadiaľto len málo ľudí a ani tých všetkých nepoznám.
- A kde ju mám teda hľadať? - opýtal sa Flamminio.
- V tom ti naozaj nemôžem poradiť, - odpovedal vidiečan. - Ale choď len ďalej, možno ju cestou niekde stretneš.
Flamminio sa s vidiečanom rozlúčil a putoval ďalej, až prišiel do istého mestečka, kde zbadal krajčíra, ktorý mal na žŕdkach zavesené množstvo šatstva a v komore plno rozličných prekrásnych oblekov. Flamminio ho pozdravil:
- Pánboh s vami, pán majster.
- Nech je aj s tebou, - odpovedal krajčír.
- Čo robíte s toľkými peknými, bohatými šatami a pánskymi oblekmi? Všetky sú vaše?
- Niektoré patria mne, iné obchodníkom, ďalšie pánom a všakovým iným ľuďom, - odpovedal krajčír.
- A čo robia s toľkými šatami? - čudoval sa mladík.
- Nosia ich pri rozličných príležitostiach, - odpovedal krajčír a ukazujúc mu niektoré obleky, pokračoval: - Tieto nosia v lete, tieto v zime, tieto v inom ročnom období. Raz sa obliekajú do tých, raz do iných.
- A čo robia potom? - opýtal sa Flamminio.
.................................................................................................
... posledná veta ...
Od tejto chvíle každá mala dvoch mužov a každý dve ženy a nikdy sa preto
nepovadili ani nepohašterili.
