KRNO, MILOŠŽIVITEĽKA
Slovenské vydavateľstvo politickej literatúry, Bratislava, 1960
obálka Jozef Vrtiak
ilustrácie Jozef Vrtiak
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
literatúra slovenská, próza krátka, poviedky,
124 s., slovenčina
hmotnosť: 177 g
tvrdá väzba
stav: ušpinené dosky, bez prebalu
0,20 € DAROVANÉ
*gopal2*
Ako ďalej
Sľúbila som ti napísať všetko, veď my dve sme si nikdy nič netajili. Vieš dobre, mala som ho rada. Aj potom ešte, keď mi čas rozbil ružové okuliare, ktoré Petra prvý rok nášho manželstva idealizovali. Vieš sama dobre, že v manželstve príde deň, keď si navzájom vidíme aj chyby. A umenie je pritom brať život taký, aký je, ľúbiť svojho druha i s chybami...
Druha, píšem ti náročky a ver mi, ťažko mi ide spod pera toto slovo. Druh, druh života, čo je to vlastne? Zdá sa mi teraz, že tragickým bolo u nás práve to, že mi Peter nebol druhom. Bol mi akosi všetkým. Milencom, manželom, otcom i synom, no nikdy nie druhom. Iste ma odsúdiš a povieš si v duchu, že si sama sebe protirečím. Brať život, aký je, ľúbiť i s chybami... Áno, ľúbiť i s chybami, ale druha. Bojím sa, že ma nepochopíš. Ved ani ja som sa nechápala. Až teraz, po časovom odstupe. Predtým to bolo ťažko. Duševné boje, kus spoločnej histórie s Petrom, spomienky, syn... Ťažko som to prežívala, veľmi ťažko. Ale maj trpezlivosť, porozprávam ti všetko od začiatku a ty si potom sama urob úsudok.
Vieš, ako zrazu som sa zaľúbila do Petra. Počula som ho prednášať. Hovoril bez vzletných fráz, ale presvedčivo. Narábal s faktmi ako murár s tehlami. Ukladal ich pekne jednu na druhú a mala som pocit: to je múr, ktorý sa celkom iste nezrúti. Robila som s ním interview pre náš časopis. Pozrel na mňa prívetivo a rozhodil rukami akoby v rozpakoch. Musí to vraj byť?
Poslali ma z redakcie, zacigánila som a ničím som mu nedala najavo, že som za ním prišla na vlastnú päsť. Pýtala som sa ho na partizánske boje počas Povstania, o čom on zbieral materiál. Hned sa dostal do svojho živlu. Hovoril so znalosťou veci, s istotou v hlase.
„A správne to zachytíte? “ spýtal sa ma s úsmevom.
Neurazila som sa, ba práve naopak. Rada som bola, že ho presvedčím o zručnosti svojho pera. Ale dnes sa mi zdá, že už v týchto slovách sa odzrkadlilo čosi, čo neskoršie prekážalo, aby mi bol druhom. Vtedy ma očarila jeho mužnosť, nízky, príjemný hlas, strohá gestikulácia, vyrovnaný, smelý pohľad... A predsa v jeho otázke sa skrývalo to, čo oplietlo potom celé naše manželstvo. Podceňoval ma ako človeka.
No vravím ti, vtedy som to nevybadala. Keď som zavrela notes, spýtal sa ma, odkedy pracujem v novinách a prečo som sa nerozhodla pre divadlo. Zapýrila som sa a on, aby sa vyhol zmienke o tom, že som pekná, povedal, že mám bohatý hlasový fond a presvedčujúcu mimiku. Ja som zase práve to isté uňho obdivovala. Zabudla som na celé interview a hrozne som zatúžila, aby mi jeho hlas povedal čosi teplé, čosi len a len pre mňa.
„Nemáte chuť ísť dnes večer do kina? “ spýtal sa ma a ja div som od radosti nevykríkla. Ani mi len na um neprišlo, že mám sväzácku schôdzku, a súhlasila som.
Dohovorili sme sa na šiestu, ale ako to už býva u pedantov ako som ja, pocit povinnosti zvíťazil nad láskou. Prišla som s tým, že mám o siedmej schôdzu, aby sa nehneval.
„Na vás sa nemôžem hnevať, “ povedal mi mäkko, ale hned na to dodal zase takým tónom, ktorý ma potom neskoršie urážal: „Ak by vaša neprítomnosť mala rozbiť schôdzku, prosím. Ale tešil som sa na vás. “
Odprevadil ma. Málo hovoril. Zato som mu musela veľa rozprávať o sebe. Ľutoval ma, keď som spomínala, ako som sa štrnásťročná túlala s mamou po horárňach, lebo gardisti vedeli o otcovi. A keď som sa zmienila, ako ma trápil na skúške profesor Hruška, nežne ma chytil za lakeť a súcitne stisol.
Keď sme sa lúčili, oznámil mi, že na tri dni odchádza z Bratislavy a že by sme sa mohli stretnúť v nedeľu poobede. Súhlasila som. Na schôdzi som len o ňom premýšľala. A tie tri dni boli pre mňa priamo utrpením. Pristihla som sa, ako snívam o nás oboch. Každý krok som s ním spájala.
..............................................................................................................................................................
... posledná veta ...
Autobus sa pohol a starcovi sa
vynorila pred očami jeho staromládenecká izba, studená a neútulná, so zadymenou
povalou a s vyšívaným vankúšom na diváni.
