ERENBURG, IĽJALÁSKY JEANNY NEYOVEJ
(Ľubov Žanny Nej)
Smena, Bratislava, 1966
edícia Máj (84)
preklad Jarmila Hlinická
ilustrácie Rudolf Filla
prebal Rudolf Filla, Miroslav Váša
1. vydanie, 56.000 výtlačkov
73-058-66
beletria, román, literatúra ruská,
284 s., slovenčina
hmotnosť: 320 g
tvrdá väzba s prebalom
0,50 € stav: dobrý, prebal ošúchaný *marno*belx-rus*
Na námestí Bastilly bola jarmočná veselica. Ostré svetlá plynových lámp prerážali rýchlo hustnúcu hmlu, takže veľké námestie vyzeralo z diaľky ako scéna z rozprávkového divadla. Koľko tu len povievalo zástaviek, stovky a stovky pestrých zástavočiek. Nezastupovali nepriateľské mocnosti, ale vytvárali veselú dúhu - purpúr slnka, kobalt neba a smaragd zeme.
Na námestie sa poschádzali majitelia kolotočov, cvičitelia svíň, predavači so zelenými mandľami, kúzelníci, akrobati, vynálezcovia trikov od výmyslu sveta, ba aj bruchomluvci. Všetci pozývali obecenstvo do svojich stanov, hulákali, žartovali, hrešili, krútili verklíky a pre väčší efekt ťahali vycvičené svine za obyčajné svinské chvosty, a tým dosiahli, že sa všade rozliehalo šialené kvíkanie. Za štvrťhodinu sa obyčajné námestie uprostred mesta zmenilo na lúku, kde sa zatúlal obrovský cigánsky tábor.
Najviac tu bolo kolotočov. Na drevených hrochoch s dobrácky vycerenými zubami, ktoré preukrutne pripomínali pána Raymonda Neya, keď mal dobrú náladu, krútili sa dievčatá, výskali pritom a vystrájali. Ešte jedno kolo! Iba päť sous! Gavalieri, vari vám nie je ľúto päť sous pre tieto veselé dievčatá? Bude sa im krútiť hlava, akoby boli vypili veľa likéru, akoby sa boli s vami dlho bozkávali. Sú šťastné tieto malé milovníčky z predmestia Saint Antoine.
Komu sa hlava krútila aj bez kolotoča, zašiel si do susedného stanú. Ak sa mu netriasli ruky, mohol si vyloviť aj fľašu šumivého vína. Chodili tam väčšinou dievčatá. Mládenci radšej strieľali do bábik s vyškierajúcimi sa tvárami alebo do rýchlo sa krútiacich hlinených fajok. Ó, toto nie je vojna, tu je pokojne a veselo!
Na náročnejších milovníkov čakali uzavreté jarmočné búdy. napríklad kinematograf, kde neúnavný Chariot roztĺkal riad. Cudné, odkiaľ sa na svete berú celé polievkové misy? Nestačil ich ešte všetky porozbíjať. Vstupné štyri sous. Neľutujte! Misky sú drahšie. Chariot rozbíja riad rýchlo, ale úplne ticho. Ak túžite po hurhaji, nech sa páči k sviniam! To vôbec nie sú také svine, aké ste videli doma na dedine. Majú oblečené modré mundúry. Jazdia v kabriolete, ba dokonca čítajú Petit Parisien. Nie sú to obyčajné svine. To je zázrak prírody! Nech sa páči, vstúpte!
A pre tých najnáročnejších stála tu ešte veľká búda bratov Cheleveauovcov. Pravda, vstupné bolo vysoké: jeden frank štyridsaťpäť. Ale čo tam všetko bolo! Kuplety o ministrovi-paroháčovi, voltižérka, ekvilibristi, ktorí majú na nose naukladané množstvo pohárov, a nerozbíjajú ich ako Chariot ani nikoho nebijú, tanečnica na lane, ba dokonca aj kočkodany.
Pán dôstojník, nech sa páči ! Frank štyridsaťpäť!
Ale dôstojník sa šiel radšej pozrieť za šesť sous na cvičené blchy, je to lacnejšie a dobré. Nuž čo, každý má svoj vkus.
Vyvolávači kričali, poplašné pištole strieľali, cvičené svine kvičali. Všade bolo plno národa. Veselica sa vydarila. Hovorili o tom úsmevy umelcov aj publika. Neusmieval sa jediný človek. Bol to Andrej. Zamračený sa predieral pomedzi ľudí, nestrieľal do cieľa, ani sa nečudoval inteligencii svíň. Ak by bol sem prišiel v iný deň, určite by sa bol cítil inak. Andrej, mladý, veselý Andrej, ktorý sa vedel tak dobre zabávať, sám by vyliezol na hrocha a krútil by sa za zvukov verklíka. Teraz bol však zamračený. Dopočul sa zlé chýry. Sledujú ho. Musí si zmeniť pas. Nemá kde spať. Musí čo najskôr odcestovať do Toulonu, tu ho môžu ľahko chytiť. Dnes je utorok. Odíde asi vo štvrtok, alebo v piatok. Len nevie, či sa bude stačiť pripraviť aj Poitrast, chcel tiež odcestovať. Poitrast je jediný človek, cez ktorého má Andrej spojenie s organizáciou. Je to výborný pracovník, opravdivý komunista. S ním sa dá pracovať. Bolo by hlúpe dať sa čapnúť teraz, keď ešte nič neurobil.
Zábava na námestí Bastilly Andreja rozčuľovala. Hrochy mu pripadali hnusné. Neveril smiechu dievčat. Pretvarujú sa, vôbec im nie je do smiechu. Kanec v mundúre mu pripomínal buržuja zo sovietskeho plagátu. Brr! Čo je tu na smiech? Vo všetkom videl iba banálnosť. V Paríži ho často prenasledoval tento pocit, podobný fyzickej nevoľnosti, akú vyvoláva dusný kuchynský zápach. Vtedy sa rozcitlivel a smutne uvažoval. Načo som sem liezol? V Rusku bývalo ťažko, ale všetko prešlo ako zlé počasie. Keď uvidel, ako roľníci v Kurskej gubernii s ikonami vítali bielych, zlostil sa, hrozne sa zlostil, ale nezúfal si. Vedel, za mesiac - za dva si to uvedomia, spamätajú sa, budú sa skrývať v lesoch a strieľať do dôstojníkov. Ale tu ho premáhala beznádejnosť, aj keď bolo jasné slnečné počasie, akoby túto beznádejnosť zavinilo slnko. Robotníci čítali v ĽHumanité články o podpore Ruska a o solidarite s bratmi spoza Rýna, prikyvovali a rozhorčovali sa na vládu, vravievali: Veď im ukážeme! A hned nato išli do krčiem, pili aperitívy, tancovali, hrali trictrac a zabúdali, že kdesi za stenami krčmy existuje Rusko,
.............................................................
... posledná veta ...
Iba na ňu pozrela a v očiach mala ten druhý
život, ešte strašnejší ako prvý, nadľudský, ťažký život - lásku.
