DVOŘÁKOVÁ, HELENAFÚKNI DO PÚPAVY
Pravda, Bratislava, 1978
prebal Stanislav Dusík
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
75-006-78
beletria, próza krátka, novela,
128 s., slovenčina
hmotnosť: 192 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal ošúchaný
1,00 € DAROVANÉ
*kamag*
Knižka Fúkni do púpavy je literárnou prvotinou, no nie prvou knižkou autorky, ktorá sa predstavila už v predchádzajúcich rokoch dvoma zväzkami rozhovorov s našimi významnými výtvarníkmi (Dialógy v ateliéroch). Helena Dvořáková už vyše desať rokov pracuje ako redaktorka v oblasti kultúry. V novinách a v časopisoch začala publikovať aj literárne útvary — v Slovenke, v Slovenských pohľadoch a ďalších našich i zahraničných časopisoch. Aj novela Fúkni do púpavy vychádzala na pokračovanie v Novom slove a stretla sa s veľmi priaznivým čitateľským ohlasom.
Autorka novely Fúkni do púpavy patrí k našej mladej generácii. A mladá je aj jej hrdinka, bratislavská výtvarníčka. Nie však natoľko, aby už nemala vážne problémy v manželstve, v práci, ale i sama v sebe a so sebou.
Novela úprimne a úsporne rozpráva jednoduchý príbeh ženy, ktorá sa chce uplatniť vo svojej profesii, byť dobrou matkou, ale nezľaviť pritom nič zo svojich nárokov na život, a najmä na seba. Dvořákovej próza je prózou o dozrievaní a prezrievaní. O dozrievaní zodpovedného človeka, o prezrievaní problémov, ktoré treba akútne riešiť. Aj o dozrievaní a prezrievaní lások ...
Lások, ktoré odchádzajú, ale po ktorých zostávajú stopy.
A nové ciele.
Ale vlastne je dobre, ak ma Peter berie ako skúsenú a vážnu tetu, ktorej sa možno zdôveriť, ako voľakedy starej mame vyplakať do zástery, pomyslela som si na druhý deň ráno. To mi viac vyhovuje, ako keby vo mne videl paničku. Tak sa ešte donedávna o ženách v podobných vekových reláciách zvyčajne vravievalo. Tento trocha lascívny termín sa pomaly, ale iste stáva zastaraným. Z dnešných mladých dievčat už, chvalabohu, paničky nebudú. Ono to totiž ani nie je generačný problém. Sú proste typy dievčat, z ktorých paničky nikdy nemôžu byť, a chvalabohu, je ich čoraz viac. Panička vo svojej tradičnej podobe, nudiaca sa a rozmarná, hýčkaná a zaúčajúca, odchádza našťastie definitívne zo scény. Na jej miesto nastupuje sebavedomá žena, ktorej ťažko uhádnuť vek, ktorá si žije vlastným životom a vzbudzuje skôr úctu než túžbu (čo sa, pravda, nevylučuje). A predsa túži po láske.
Ale dosť! Znova začínam špekulovať. Napokon, mňa sa teraz láska absolútne nedotýka, azda preto mám také triezve názory. A možno je moja skepsa výsledkom novej vlny beznádeje, ktorá ma začala zaplavovať po kratšom období prechodu k činorodému životu. Znovu som mala pocit, že toto obdobie vôbec nejestvovalo, že takto budem žiť naveky, že všetky moje plány a predsavzatia, myšlienky a nápady sa definitívne utopili v každodenných všedných starostiach. A kvôli čomu, pýtala som sa vo svojej inak útulnej kockovanej kuchynke. Kvôli tomu, aby o pár rokov Ivanka prežívala rovnaký osud ženy, len azda v ešte modernejšej a útulnejšej kuchyni, v ešte lepšom, krajšom a lacnejšom byte?
Vo svojej samote som strácala kritériá, schopnosť objektívne posudzovať veci. Strácala som náladu a impulzy.
Človek ani netuší, čo všetko mu ľudia dávajú, kým je medzi nimi. Aj keď im často zlorečí a uniká, život medzi ľuďmi je krásny a bohatý. Až sa mi srdce zviera túžbou po nich. Koľko nádherných viet a výrokov cez deň počujete. Koľko dramatických epizód sa pridá, čo príbehov na pokračovanie sa okolo vás rozvinie. Hoci v električke alebo v mliekárni. A ako každý človek inak vyzerá. Koľko typov sa túla po uliciach. S koľkými ľuďmi si pri náhodnom stretnutí vymeníte pohľad.
Ale okrem týchto príjemností sú tu aj vážnejšie dôvody: taká permanentná konfrontácia človeka núti nestagnovať, byť aktívnym, všetko sledovať, nestáť mimo, nezanedbávať sa, zaujímať sa atď. Čo všetko som napríklad aj ja sama - ešte kedysi dávno v škole, a potom neskôr, hneď v prvé roky po pro-
