STERN, RICHARD MARTINVEŽIAK
(The Tower)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1978
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (368)
preklad Peter Kerlík
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 25.000 výtlačkov
13-72-083-78
beletria, román
268 s., slovenčina
hmotnosť: 349 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,70 €
*zukol4*in **s4p**
Mrakodrapy — symbol Ameriky, symbol jej moci a dokonalosti. Skutočne? Nesprávnosť týchto predstáv odhaľuje americký spisovateľ Richard Martin Stern vo svojom románe Vežiak. Najväčší mrakodrap, Vežiak sveta, zachvátil požiar a na najvyššom poschodí ostalo uväznených vyše sto ľudí, ktorí sa sem zišli na koktail po slávnostnom otvorení. Príčina: podfuky, intrigy, ignorovanie základných bezpečnostných opatrení ako obeť jedinému uznávanému bohu — zisku. Nová veľkolepá budova je od počiatku narušená ako spoločnosť, ktorá ju postavila. Preto prirodzeným dôsledkom, ako hovorí autor, „je katastrofa, ktorá by sa mohla stať, no dúfam, že sa nestane“. Román dáva možnosť nazrieť do zákulisia výstavby mrakodrapov a čitateľ ocení veľké autorove znalosti tejto problematiky. Ale podľa slov K. M. Sterna: „V tomto príbehu sú dôležití ľudia, nie iba množstvo údajov. Najťažšie bolo ukázať, že budova má svoj vlastný charakter, závislý na charaktere ľudí okolo nej.“ Preto je Vežiak vierohodným obrazom Ameriky dnešných dní.
16.10 — 16.31
Patty McGrawová-Simmonsová nikdy nemala rada nemocnice, možno preto, priznala si, lebo ju miatli a bála sa ich. Bola zdravá mladá žena a v nemocnici mala vždy pocit, že jej očividné zdravie vzbudzuje rozhorčenie. Akoby nemé oči čo ju sledovali, keď prechádzala chodbou, vraveli: „Nemáš právo byť taká zdravá, ked ja trpím. Chod preč.“
Ale teraz nemohla odísť, a to bolo akosi ešte horšie. Bert McGraw ležal na resuscitačnom oddelení Univerzitnej nemocnice v izbe, do ktorej sa dalo nazrieť, iba keď sa tu a tam otvorili dvere, v izbe plnej prístrojov a akýchsi laboratórnych zariadení, ktorých funkciu Patty iba tušila; posteľ, na ktorej ležal jej otec, pripomínala stredoveký škripec a viedlo k nej i k nemu množstvo trubičiek a drôtov.
Ach, aj iní mali infarkt. Píše sa o nich každý deň. Ale Berta McGrawa sa to netýka, je nezničiteľný otec a muž. Smiešna predstava, pravdaže; to iba jej írska krv tak zveličovala. A jednako v tom bolo čosi viac, niečo, čo si v súvislosti s inými nevedela predstaviť.
Pamätala sa na neho z detstva ako na veľkého, veselého, rozosmiateho muža, keď sa s ňou hrával, podľa matkiných slov: ,,Ako s medvedíkom, Bert McGraw, a nie ako s malou dcéruškou. Keď s ňou budeš takto zaobchádzať, polámeš jej všetky kosti.“
Patty odmietavo pišťala, aby podporila Bertove slová: ,,Hlúposť. Nechcem ju vychovávať ako vo vatičke. A jej sa to páči. " Nebol to ten zvyčajný vzťah otca-divocha, ako sa popisuje v knihách. Raz sa ho Patty otvorene opýtala, či by neboli radšej, keby bola chlapcom. „Dočerta, nie!“ odpovedal bez zaváhania a pretvárky. „Keby som mal syna, nemal by som teba a stal by sa zo mňa opustený starý pán, veru tak.“ Dvere resuscitačného oddelenia sa otvorili a vyšla sestra. Patty rýchlo nakukla dnu, kým sa dvere opäť nehlučne neza
(104)
tvorili. Opustený starý pán — zišlo jej zrazu na um, ani nevedela prečo a ako. Hrdý opustený starý pán, bezmocne ležiaci na bielej posteli.
Keď si malá, pomyslela si Patty, urobia pre teba všetko. Zodvihnú ťa a oprášia, pobozkajú boľavé miesto; keď ich potrebuješ, vždy sú poruke a berieš ich ako samozrejmosť. Potom a oni stanú bezmocnými a ty nemôžeš pre nich urobiť nič, iba sedieť, čakať a želať si, aby si verila v modlitby, lebo prostá viera prekoná dlhú cestu?
Mary McGrawová, ktorú konečne našli v Queens, rýchlo a zadychčane prichádzala po chodbe. Patty vstala, chytila matku za ruky a pobozkala ju.
„Nemám ti čo povedať. Je tam dnu.“ Patty kývla hlavou k zatvoreným dverám. „Nikoho k nemu nepustia. Doktor je skvelý srdciar, ktorý mi nechce nič povedať. Možno preto, že nemá čo. Sadni si.“
„Sťažoval sa, že sa mu zle dýcha,“ povedala Mary McGrawová. „Vravela som mu, že je tučný a prepracovaný. Možno... “ „Prestaň,“ zahriakla ju Patty. „O chvíľu povieš, že všetko je tvoja vina, a to nie je pravda.“ Možno je to čiastočne moja vina, pomyslela si, lebo som ho pri obede zaťažila svojimi problémami. Vtom jej čosi prišlo na um. „Keď sa mu to stalo, bol pri ňom Paul,“ povedala. A kde je teraz?
Zdalo sa, že to Mary McGrawovú potešilo. „Som rada, že Paul bol pri ňom. Tvoj Paul je veľmi dobrý chlapec. Dobre sa znášajú s otcom.“
Aký zmysel by malo tvrdiť niečo iné? Patty mlčala.
"Tvoj otec sa vždy bál, že sa vydáš za nejakého zurvalca - ako je on, hovorieval, čo nebola pravda, a on to dobre vedel. Keď si nám predstavila Paula, takmer celú noc sme s otcom nespali, rozprávali sme o ňom a uvažovali, či je to ten pravý muž pre teba. Pamätáš sa na svadbu? Prirodzene, pamätáš sa. Celá vážená Paulova rodina a ty zavesená do otca... "
”Mama,“ prerušila ju Patty ostrým hlasom. „Otec nie je mŕtvy. Aj iní mali infarkt a uzdravili sa. Ty... hovoríš o ňom, akoby už umrel, ale on žije.“ Mary McGrawová mlčala.
