SAMSONOV, A. S.KRACH FAŠISTICKEJ AGRESIE 1939 - 1945
Historický náčrt
(Krach fašistskoj agresii)
Pravda, Bratislava
edícia Členská knižnica Pravda
prebal Zuzana Chmelová
1. vydanie, 4.000 výtlačkov
75-041-85
história, dejiny, II. svetová vojna,
640 s., slovenčina
hmotnosť: 1085 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, bez prebalu, knižničné pečiatky
PREDANÉ
*bib10*
Útok vo Francúzsku a v Belgicku
Ľudové masy krajín protihitlerovskej koalície prijali inváziu spojeneckých vojsk do Normandie s velkým uspokojením. Pomalé rozvíjanie operácií však čoskoro vyvolalo v USA a Veľkej Británii nespokojnosť verejnej mienky a takisto aj znepokojenie ich vládnúcich kruhov. Rozdiel v tempe a rozsahu útoku Červenej armády na sovietsko-nemeckom fronte a armád spojencov v severozápadnom Francúzsku bol očividný. Americké a britské noviny otvorene písali, že útočiace vojská postupujú nadmieru opatrne, a preto vo Francúzsku na celom fronte uviazli.
Politických a vojenských vedúcich činiteľov USA a Veľkej Británie znepokojil aj rozsah a charakter hnutia odporu. Predstavitelia francúzskych buržoáznych strán a pravicoví socialisti, účastníci hnutia odporu, zaujímali vyčkávaciu taktiku, kým komunisti boli proti nej. ÚV Francúzskej komunistickej strany vyzval francúzsky ľud do národného povstania za oslobodenie krajiny od okupantov a za nastolenie demokratického poriadku. Štrajky, ktoré sa rozšírili v máji 1944, začiatkom júna prerásť do masových ozbrojených vystúpení vlastencov proti fašistickým okupantom a ich vichistickým prisluhovačom.
Pozornosť vládnúcich kruhov USA a Velkej Británie upútavali aj udalosti v tábore nepriateľa. Atentát na Hitlera, ktorý 20. júla 1944 podnikla skupina Goerdeler — Beck, sa nevydaril. V Taliansku opäť vstúpil na scénu Mussolini, ktorého na Hitlerov príkaz uniesli z väzenia. To všetko znamenalo, že boj o západnú Európu možno vyhrať len na bojiskách.
Aj v štábe spojeneckých vojsk sa prejavovala nespokojnosť s tým, ako Montgomery riadi operácie. Najvyšší veliteľ spojeneckých expedičných síl Eisenhower za tejto situácie navštívil Montgomeryho štáb a 22. júla zvolal poradu, na ktorej posúdili existujúcu situáciu. Na rozvinutie prielomu sa rozhodli využiť tankové divízie, čiastočne spresnili celkový operačný plán, ale neurobili v ňom nijaké väčšie zmeny.
Po prestávke, ktorá vznikla, spojenecké vojská sa pripravovali opäť prejsť do útoku. Jedným z jeho hlavných cieľov bolo čím skôr sa zmocniť prístavov na Bretónskom polostrove a zabezpečiť tak nevyhnutné zásobovanie expedičných armád.
Pomer síl v Normandii bol v tom čase takýto: spojenci mali na predmostí 32 divízii a asi 2500 tankov. Nemci, ktorí v Normandii stáli proti nim, mali 24 divízií a 900 tankov. Prevaha spojencov bola zdrvujúca aj v letectve: mali 11 000 lietadiel proti 500 lietadlám protivníka.
Útok spojencov z normandského predmostia sa začal 25. júla. Podľa všeobecného zámeru operácie úlohou útočiacich vojsk bolo hlavným silám protivníka, ktoré zaujímali postavenia medzi Seinou a Loirou, odrezať ústupové cesty, a potom, keď sa k Parížu priblíži 1. americká armáda, ich zničiť. Plán operácie mal však podstatné nedostatky: vojská podľa neho útočili rozbiehavými smermi, a preto sa armády nevyhnutne rozptyľovali na širokom fronte.
Útok sa rozvíjal pomaly. Silné bombardovanie zo vzduchu nebolo dostatočne presné (časť zhodených bômb padla na americké vojská) a nemeckú obranu nerozbilo úplne. Po štvordňových bojoch americká 1. armáda napokon predsa len prelomila obranu hitlerovcov v šírke asi 30 km a do hĺbky 15—20 km. Ďalej bol útok Američanov úspešnejší a 1. augusta obsadili Granville, Avranches a postupovali k Brécey, Percy a Torigni. Otvárala sa pred nimi cesta do Bretónska. Ich postup okrem toho ohrozil ľavé krídlo nemeckej 7. armády. Do bitky, ktorá sa tu rozpútala, bola nasadená aj americká 3. armáda pod velením generála Georgea Pattona. Obe armády (1. a 3.) utvorili americkú 12. skupinu armád pod velením generála Omara Bradleyho.
21. skupina armád, zložená z britskej 2. a kanadskej 1. armády, mala útočiť juhovýchodným smerom, viazať pritom tankové divízie protivníka a pomôcť v postupe americkej 1. armáde. Britská a kanadská armáda mali neskôr rozvinúť útok na Falaise. Operácie kanadskej 1. armády z priestoru Caenu boli neúspešné. 30. júla po silnej leteckej príprave prešli do útoku dva britské zbory z priestoru Caumontu na juh.
Nemecká 7. armáda generála Haussera mala veľké straty a musela ustúpiť. Tankový zbor stojaci proti Angličanom poslalo hitlerovské velenie na úsek frontu, kde úspešnejšie útočili Američania. Poľný maršal Kluge okrem toho dostal od Hitlera dovolenie presunúť do Normandie časti síl z pobrežia Pas-de-Calais a z Biskajského zálivu. Tieto vojská však nemali toľko síl, aby vládali čeliť útoku spojencov.
Nemecké najvyššie velenie si uvedomilo, že Francúzsko nebude môcť udržať. 31. júla usporiadal Hitler vo svojom hlavnom stane vo Východnom Prusku za účasti Jodla a iných generálov poradu, na ktorej žiadal, aby sa tajne rozpracoval plán ústupu nemeckých vojsk z Francúzska. Obsah rozhodnutia v plnom rozsahu nepoznal ani poľný maršal Kluge.
Hitler súčasne hlavnému veliteľovi na západe nariadil, aby nepripustil nijaký ústup z pozícií — „územie sa musí držať s fanatickou rozhodnosťou", a v prípade, ak nemecké vojská budú predsa len nútené zo západ-
