VAN DE WETERING, JANWILLEMCUDZINEC V AMSTERDAME
(Outsider in Amsterdam)
Smena, Bratislava, 1981
edícia Máj (357)
preklad Michal Breznický
ilustrácie Dušan Grečner
1. vydanie
73-024-81
beletria, detektívky,
208 s., slovenčina
hmotnosť: 330 g
tvrdá väzba
stav: dobrý, prebal natrhnutý
0,40 €
*zukol4* in **O2**
Janwillem van de Wetering sa narodil roku 1931 v zámožnej rodine, ktorá žila na Ďalekom východe. Svetobežníctvo ho poznamenalo na celý život — ako devätnásťročný odišiel po absolvovaní obchodnej školy do južnej Afriky. Neskôr sa ocitol v Anglicku, kde v Londýne študoval filozofiu. Školu nedokončil, odcestoval do Japonska, kde sa dva roky venoval štúdiu budhizmu. Navštívil aj Južnú Ameriku a Austráliu. Neskôr sa presťahoval do Holandska, kde pracoval v amsterdamskej mestskej polícii. Skúsenosti z tohto obdobia zúročil v sérií detektívnych príbehov o inšpektoroch Grijpstrovi a de Gierovi. Autor už v predchádzajúcich svojich knihách Prázdne zrkadlo, Záblesk z nekonečna a Mŕtvy z hrádze dokázal svoje kvality nielen ako skúsený detektívkár, ale aj ako znalec zen-budhizmu. Cudzinec v Amsterdame je atraktívny príbeh domorodého papuánskeho policajta z Novej Guiney, ktorý emigruje do Holandska, kde chce nájsť lepšie uplatnenie. No konzervatívna spoločnosť ho neprijme medzi seba ako rovnocenného partnera i napriek tomu, že vo svojej vlasti slúžil holandskej kráľovnej a vyslúžil si viacero vyznamenaní. Podarí sa mu dostať miesto dopravného strážnika. Stane sa členom tzv. Hindistického spolku...
Autor v tejto knihe neúprosne kritizuje istú časť dezorientovanej západoeurópskej mládeže, ktorá sa vyžíva v hindizme a drogách a nenachádza si miesto v súčasnom komplikovanom svete.
DE GIER KRÁČAL POPRI DOMOCH OBCHODNÍKOV po Prinsengrachte a kráčal dlhým krokom, lebo sa domnieval, že ponosovať sa na ploché nohy zabráni obyčajnému policajtovi len dlhý krok. Myšlienky mu zahaľoval hnev. Hneval sa na každého, ale najmä na Grijpstru. De Gierovi sa nechcelo ísť peši, rád by bol šiel autom. Ibaže policajti sú skupáni a Grijpstra nechce byť výnimkou. Načo míňať benzín, ak naliehavo netreba?
Deň bol však krásny a de Gierov hnev sa vyparil. Obraz hrozného, hlúpeho a chumajského Grijpstru sa mu vytratil z myšlienok. Koniec-koncov, potrestaný je Grijpstra. Prosím, on, de Gier, si vykračuje a mrhá drahý úradný čas. Mohol ísť električkou. Ibaže on, de Gier, spravil viac, ako zamýšľal Grijpstra. Ušetril štátu peniaze aj za lístok na električku.
De Gier sa usmial. Rozobral svoje myšlienky. Odvážne sa postavil zoči-voči záveru. Je obyčajný, bezvýznamný človiečik. De Gier sa ustavične pokúšal analyzovať vlastné myšlienky, usiloval sa zistiť skutočnú motiváciu svojho počínania. A zakaždým došiel k záveru, že je obyčajným, bezvýznamným človiečikom. No uzáver ho neznechucoval. Na tej bezvýznamnosti sa zúčastňoval s celým ľudským pokolením. O ľudskom pokolení nemal ktovieakú vysokú mienku. Raz pri poháriku Grijpstrovi spomenul, akú má mienku o ľudskom pokolení, a Grijpstra prikývol ťažkou hlavou. Stalo sa to večer, jeden zo vzácnych večerov, keď sa Grijpstrovi zažiadalo pozhovárať. Mali za sebou dlhý deň, domov sa mu nechcelo, a tak prijal de Gierovo pozvanie zájsť si dakde do lacnej čínskej reštaurácie. A potom zapadli do malého baru na Zeedijku, chrbtici štvrte prostitútok. Majiteľ baru hneď uhádol, že mu do baru zašli tajní, a tak im nalieval a nalieval do pohárikov s pokojným, no urazeným úsmevom na mŕtvolne bledej tvári. Grijpstra vtedy nielenže súhlasil. Na jeden velikánsky dúšok vyprázdnil pohár jeneveru a zdvihol prst.
„Ľudské pokolenie,“ začal Grijpstra, „môžeš rozdeliť do niekoľkých skupín.“
„Hej?“ prejavil záujem de Gier svojím najnaivnejším a najľúbeznejším hlasom. Očakávaním takmer nedýchal. Grijpstra bude hovoriť!
„Hej,“ prisvedčil Grijpstra. „Počúvaj. Predovšetkým sú tu veľkí chrapúni. Poznáš ich rovnako dobre ako ja. Ryšaví chlapíci s tučným krkom, rozvážajú sa vo veľkých amerických autách a fajčia cigary. Existujú chrapúni kupliari a chrapúni bankári, no v podstate sú rovnakí. Chrapúni pochopili. Vedia, čo ľudia chcú. Ľudia chcú byť manipulovaní a chrapúni manipulujú. Zisťujú, vlastne platia iných, aby zisťovali — chrapúňov obklopujú veľmi inteligentní otroci — čo ľudia chcú mať, a chrapúni kupujú, čo ľudia chcú mať, veľmi lacno, a potom to predávajú smiešne draho, ako si to len vieme predstaviť. Chrapúni zarábajú. Nestávajú v radoch a často chodia na dovolenku. Na Ijselskom jazere majú veľké jachty a v Španielsku vily. Ich milenky bývajú v najkrajších apartmánoch na Beethovenovej ulici. Čo žijú, problémy nemajú, a ani si problémy nerobia. Čo by sa čo vyskytlo, o všetko sa postarajú rýchlo, vlastne, ako som ti už povedal, postarajú sa za nich iní. A dane takmer neplatia. To je prvá skupina.“
De Gier počúval tak sústredene, ako len vedel. Barman za pultom im dolial.
„Druhá skupina,“ pokračoval Grijpstra zľahka splývavou výslovnosťou, „je najväčšia. Je to skupina idiotov. Ak chceš, môžeš si túto skupinu rozdeliť na väčší počet podskupín, no načo by si to robil?“
De Gier rozhodne zavrtel hlavou, nechcel skupinu rozdeľovať na podskupiny.
„Máš pravdu,“ prikývol Grijpstra. „Ak sú idioti tak či onak, načo ich rozdeľovať? Jestvuje taký typ idiota aj onaký typ idiota, no všetci majú pokožku nezdravú, chorejú na kadečo, stávajú v radoch, na dovolenku chodia raz do roka, vozia sa v autách z druhej ruky, čo sa im ustavične kazia, kupujú si u chrapúňov kadejaký brak a, pravdaže, platia veľké dane. Dane sa im strhávajú z platu, takže sa im ani nezdajú ktovieaké veľké. Urobia, čo sa im povie, a nielen to, čo im povie šéf, ale aj čo im káže robiť reklama, televízia, noviny a každý, čo má mocný hlas a ovláda zopár jednoduchých slov. Ba nasadnú aj do dobytčiaka, čo ich odvezie do koncentračného tábora, a keď tábory vyjdú z módy, nasadnú do vlaku, čo ich odvezie do Juhoslávie či do Grécka alebo si kúpia letecký zájazd.
