FAJZI, RACHMATRODNÁ STRECHA
(Jego veličestvo čelovek)
Smena, Bratislava, 1975
edícia Štafeta
preklad Ružena Dúbravová
ilustrácie Oto Lupták
prebal Oto lupták, Ľubomír Krátky
1. vydanie v Smene, 4.000 výtlačkov
73-102-75
beletria, román,
472 s., slovenčina
hmotnosť: 562 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
0,30 €
*zukol4* in **O2**
Život sovietskej robotníckej triedy, preniknutý poéziou práce, mravnou veľkosťou, je stále v stredobode živého tvorivého záujmu sovietskych spisovateľov. Ku knihám s touto tematikou patrí aj román známeho uzbeckého spisovateľa Rachmata Fajziho Rodná strecha, ktorému predsedníctvo Všezväzovej ústrednej rady odborov a sekretariát Zväzu spisovateľov ZSSR udelili roku 1972 druhú cenu v súťaži o najlepšiu knihu o robotníckej triede.
Fajziho román prináša čitateľovi autentický príbeh rodiny kováča Machkama Achmedova, ktorý za Veľkej vlasteneckej vojny prichýlil do svojho domu pätnásť vojnových sirôt.
Tento príbeh svojím významom prerastá rámec individuálnych osudov a objasňuje podstatné stránky spoločenského života tých čias.
Na individuálnom osude kováča Machkamaku a osudoch ďalších postáv románu ukazuje autor uzbeckú robotnícku triedu, ktorá svojou obetavou a nadľudskou prácou kovala zbrane víťazstva v dielňach a evakuovaných závodoch. Svojich hrdinov vykresľuje v pohybe ich charakterov, v ich duchovnom raste. V tomto ohľade je pozoruhodná postava kováčovej ženy Mechrinisy.
Jej ľútosť a láska k osiroteným deťom poznačeným hrôzami vojny prerástli v lásku, a láska sa naplnila pocitom zavŕšeného šľachetného diela.
Čím viacej sa rozvíja dej románu, tým výraznejšie zaznievajú v ňom tóny utvrdzujúce krásu a šľachetnosť ľudských sŕdc. Rodičovské city obidvoch hrdinov sú také prirodzené, že ku koncu príbehu si ich už nevieme predstaviť mimo osudov adoptovaných detí.
Uplynú roky a desaťročia, no vo vďačnej pamäti ľudí bude večne žiť spomienka na hrdinstvo tých, čo v nedávnej strašnej vojne zachránili a vychovali osirotené deti.
Sociálnu a morálnu podstatu tohto činu vyjadril kováč Machkam v záverečnej časti románu:
„Ak ma sily neopustia a budem môcť byť podkovou pre svoje deti, ak sa na ceste životom nebudú potkýnať, nebudú padať, ak budem počuť ich pevný, istý krok — znamená to, že som dosiahol svoj hlavný cieľ."
Keď Saltanat začala pracovať, kadekto sa jej posmieval: „Dívajte sa! Saltanat študovala, študovala a vyštudovala na poštárku!“ Najviac dobiedzala do Saltanat bývalá spolužiačka Azada. Plesla rukou po Saltanatinej nabitej taške, pokrčila nosom a zasipela: „Profesorka!“ Večer Saltanat rozrušená a skoro s plačom rozprávala o tom Batyrovi. Batyr ju vypočul a veselo sa rozosmial.
— Ach, aj ty sa mi smeješ! — Saltanat sa urazene odvrátila.
— Nebuď smiešna! Mala si jej vysvetliť, že si šla na poštu preto, aby si Batyr-akovi nemusela posielať lístky po susedových chlapcoch. — A Batyr sa srdečne zasmial.
— Odteraz ti nebudem písať, a nebudem mať čo nosiť! Keď nestojíš o moje listy ... — povedala Saltanat a zazerala na Batyra.
— Keď si pri mne, nepotrebujem tvoje listy!
— Teda by si ich ani nečítal, roztrhal by si ich? — Saltanat sa zachvel hlas.
Batyr už videl, že jeho žarty môžu mať zlý koniec.
— Saltanat, nesmieš si všetko tak pripúšťať k srdcu, — povedal vážnym tónom. — Nie je nijaká hanba pracovať na pošte. Máloktorá rodina teraz nečaká správy z frontu. Čo môže byť šľachetnejšie, ako doručovať listy ľudom, v ktorých každé zaklopanie na vrátka vzbudí nádej: a čo, ak doniesli lístok od najdrahších! Okrem toho je vojna, a nie je vhodná chvíľa špekulovať, či veľká, či malá práca, dobrá, či zlá. Veď keby sme takto uvažovali, aj ja môžem povedať: „Som študent, čo ma po vojne, nepôjdem za vojaka ...“
Batyr jemne odhrnul Saltanat z tváre pramienok vlasov, odtrhol klinček z náhrdelníka, ktorý si sama urobila a položil si ho do úst.
Saltanat sa zachvela, odtiahla sa a začudovane sa dívala na Batyra. Batyr cmúľal klinček ako maškrtné decko.
— Takto mi môj náhrdelník dlho nepotrvá. Pozri, ako málo kvietkov mi zvýšilo. — Saltanat sa koketne usmiala, preberajúc kvietky, a po urážke nebolo ani stopy.
— Keď ma tak opája tá vôňa. No, poďme.
Koľko dní uplynulo od tohto stretnutia s Batyrom! Ale Saltanat si pamätala všetko, každú najmenšiu podrobnosť. Kráčali vtedy po tej istej ulici, popod koruny tých istých platanov. Dievča si mimovoľne siahlo na krk, akoby sa chcelo dotknúť toho istého náhrdelníka z klinčekov ... Teraz Saltanat nenosila náhrdelník. Zložila ho v tú noc, keď vyprevadila Batyra, a viacej si ho nezaložila. Kvôli komu ho bude nosiť? Batyr mal tak rád jej vlastnoručne vyrobené náhrdelníky, že ani len v liste nezabudol spomenúť tú prírodnú ozdobu.
Saltanat, celá bez seba od radosti, znova a znova čítala list, predstavovala si, že Batyr stojí pri nej a že sa s ním môže zhovárať, koľko chce. Aký vrúcny list jej napísal... Saltanat spomalila kroky, zastala pod platanom, vytiahla list a prečítala si ho ešte raz, hoci každý riadok poznala skoro naspamäť. Potom ho starostlivo poskladala a schovala.
Vybrala z kapsy druhý list a dlho skúmala obálku, napísanú Batyrovou známou rukou. Bola adresovaná rodine Machkam-aku. „Tí sa potešia! Batyr-aka mal pravdu, keď vtedy vravel, že je príjemné nosiť ľuďom dobré správy. Veď ako som sa ja potešila!“ Saltanat rýchlo vykročila po ulici.
Neďaleko domu Machkam-aku zastala. Čo ďalej: vojsť priamo do dvora, či zaklopať na vrátka a odovzdať list cez
