BRONTËOVÁ, EMILYBÚRLIVÉ VÝŠINY
(Wuthering Heights)
Tatran, Bratislava, 1980
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (36)
preklad Magda Žáryová
predslov Jozef Olexa
prebal Pavel Hrach
2. vydanie, v tomto výbere 1., 30.000 výtlačkov
beletria, román
296 s., slovenčina
hmotnosť: 374 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, dosky na začiatku prasknuté
1,00 € PREDANÉ
*zukol4*
Životný príbeh súrodencov Bronteových, ktorý už vstúpil do kolektívneho vedomia čitateľov na celom svete, bol smutný, ba až tragický, ich umelecký vývin živelný a dosť nezvyčajný. Ako deti chudobného dedinského duchovného vyrastali v kruhu výnimočne nadanej rodiny. Ale zo šiestich detí pána Bronteho, ktorý veľmi skoro ovdovel, sa dospelého veku dožili len štyri najmladšie a všetky štyri začali prejavovať literárny talent už v detstve, hoci ich schopnosti neboli rovnomerne rozdelené: od priemerného Anninho talentu cez potenciálne Branwellovo nadanie a veľký tvorivý dar Charlottin až k nepopierateľnej Emilinej genialite. Sestry Bronteové stáli pri zrode realizmu.
Bol reakciou na romantizmus, ktorý zas tvoril protiklad ku klasicizmu a racionalizmu 18. storočia. Literárne dielo sestier Bronteových zaujíma v ranoviktoriánskej literatúre zvláštne a výnimočné postavenie nielen tým, že zákonite tvorí most - v istom zmysle syntézu medzi romantizmom a realizmom, pričom ich syntéza je posunutá k realistickému pólu, ale aj tým, že sestry nepociťovali povrchné uspokojenie ako ich súčasníci a nepodľahli ani falošnému optimizmu a samoľúbosti doby. Naopak, vo svojej tvorbe opisovali prudké náruživosti, s akými sa vo viktoriánskej literatúre vôbec nestretávame, dožadovali sa emancipácie ženy a dosiahli v nej aj určitý stupeň spoločenskej kritiky.
Keď v minulom storočí vyšiel román Búrlivé výšiny, v Anglicku vládol sladkastý, naparfumovaný a neprirodzený sloh -vymyslené city romantických hrdinov sa prifarbovali cukríkovým kolorom a takzvané ženské romány - podľa G. Romieua — boli „ctihodným rumančekovým čajom a sentimentálnosťou ozdobenou belasými stužkami“. A tu zrazu dielo Emily Bronteovej ukázalo smelým umením rozpitvané srdcia, lásku nazvanú jej pravým menom, vibrujúcu, obnaženú náruživosť, neresti, nenávisť, zúfalstvo! Niet sa preto čo čudovať, že v prvej chvíli pokrytecká časť verejnosti vyhlasovala romány sestier Bronteových za „nemravné“.
Až po Emilinej smrti pochopili všetci veľkoleposť tohto strašného a mohutného diela. Shorter ho nazval „najznamenitejším pomníkom ženskej geniality v devätnástom storočí“. Dobell vyhlásil Búrlivé výšiny za román celkom výnimočný a napísal:
„Jeho moc je absolútna, titanská; od prvej do poslednej strany je hrozný a pravdivý...
A ukrutný k čitateľovi. Sme ohromení, keď sa dozvedáme, že ho napísalo skromné, neskúsené dievča.“ Maeterlinck sa o autorke vyjadril: „Emily Bronteová nikdy nemilovala, nikdy nepočula na ceste krásny zvuk krokov milého, a jednako ona, ktorá umrela v dvadsiatom deviatom roku svojho života ako panna, lásku poznala, o láske hovorila, prenikla do jej najneuveriteľnejších tajov, takže tí, čo najväčšmi milovali, zavše sa spytujú, ako pomenovať svoj cit, keď sa od nej dozvedia o cestách a mystériách lásky, pri ktorej všetko je vedľajšie a bledé ... Usmievame sa nevinnosti, s akou krúži okolo vonkajších skutočností lásky, ale odkiaľ vie o skutočnostiach vnútorných, o všetkom, čo má náruživosť najhlbšie, najnelogickejšie, najneočakávanejšie, naj nepravdepodobnejšie a največnejšie pravdivé? Emily mala smelosť, náruživosť, voľnosť sveta vo svojej duši.“ Román Búrlivé výšiny možno chápať ako prorockú víziu sveta, rozčesnutého do obrovského chaosu, víziu založenú na protikladných požiadavkách srdca a rozumu, na silných ľudských vášňach na jednej strane a na všetkom, čo obmedzuje slobodu a dôstojnosť človeka na strane druhej.
Utečenci sa neukázali celé dva mesiace. Za ten čas pani Lintonová prekonala najhorší nápor choroby - povedali, že to bol zápal mozgu. Ani matka by jediné dieťa neopatrovala oddanejšie, ako sa o ňu staral Edgar. Bdel pri nej vo dne v noci a trpezlivo znášal všetky trápenia, ktoré mu spôsobovali jej podráždené nervy a otrasený mozog. A hoci ho Kenneth upozornil, že ju síce zachránil pred smrťou, ale jediná odmena za jeho starostlivosť v budúcnosti mu budú stále obavy a svoje zdravie a silu obetoval vlastne na záchranu úbohej ľudskej trosky, keď počul, že Katarína nezomrie, jeho vďaka a radosť nepoznali hraníc. Dlhé hodiny sedával pri nej a sledoval, ako sa jej pomaly vracajú sily, a prenáhlene živil svoju nádej ilúziou, že aj jej myseľ nadobudne rovnováhu a Katarína bude čoskoro taká, aká bývala.
Začiatkom marca prvý raz vyšla zo svojej izby. Pán Linton jej ráno rozhodil po vankúši zlatisté krokusy. Len čo sa prebudila a zbadala ich, oči, v ktorých sa už dávno neukázal ani záblesk radosti, jej zažiarili, a dychtivo ich začala zbierať.
- Toto sú prvé kvietky u nás na Búrlivých výšinách, - zvolala. - Pripomínajú mi vlažný vietor, odmäk, teplé slnko a topiaci sa sneh. Edgar, nevanie južný vietor? Sneh ešte nezmizol?
- Tu už nie je, drahá, - odpovedal manžel, - len na slatinách zostali biele fľaky. Obloha je belasá, škovránky spievajú a potôčky a bystriny sú plné vody. Katarína, minulú jar o tomto čase som tak túžil, aby som ťa mal pod touto strechou, a teraz si želám, aby si už mohla byť vysoko na tých kopcoch. Vetrík je príjemný, iste by ťa uzdravil.
- Raz sa tam dostanem, - povedala chorá, - ale ty ma opustíš a ja tam zostanem navždy. Na budúcu jar zatúžiš mať ma pod touto strechou a spomenieš si, ako si bol dnes šťastný.
Linton ju zahrnul najnežnejšími prejavmi lásky a chcel ju rozveseliť vrúcnymi slovami, ale ona len roztržitým zrakom hľadela na kvety a z očí jej prúdom stekali slzy po lícach. Vedeli sme, že jej stav sa naozaj zlepšil, a jej skľúčenosť sme pripisovali dlhému pobytu v jednej izbe, iste by pookriala, keby bola niekde inde. Pán mi nakázal rozložiť oheň v salóne, ktorý sa celé týždne nepoužíval, a prisunúť kreslo k obloku na slnko. Potom ju zniesol dolu a pani tam dlho sedela, tešila sa veselému ohňu, a ako sme očakávali, ožila medzi známymi vecami okolo seba, ktoré jej nepripomínali hrôzy a otupné prostredie izby, kde preležala celú chorobu. Večer vyzerala veľmi ustatá, ale nedala sa presvedčiť, aby sa vrátila do svojej izby, a tak som jej musela ustlať na pohovke, kým jej neprichystám inú izbu. Aby sa nemusela unúvať po schodoch, na tom istom podlaží, ako bol salón, prispôsobili sme jej túto izbu, kde teraz spávate vy. Čoskoro tak zmocnela, že mohla sama prechádzať zo salónu do izby, stačilo, keď ju Edgar podopieral. Ach, sama som dúfala, že vyzdravie pri toľkej opatere. Naša túžba mala dvojnásobnú príčinu, lebo od jej života závisel ešte jeden - tešili sme sa, že onedlho pána Lintona oblaží príchod dediča, a potom ani jeho majetku sa nezmocní cudzí človek.
Mala by som spomenúť, že Izabela asi šesť týždňov po odchode poslala bratovi krátku správu, že sa vydala za Heathcliffa. Správa bola suchá a chladná, ale pod ňu pripísala akési ospravedlnenie a prosbu, aby na ňu nezabudol a aby jej odpustil, ak mu tým činom ublížila. Dodala, že si vtedy nevedela pomôcť, a teraz to už nemôže napraviť. Pokiaľ viem, Linton jej neodpovedal a o dva týždne som dostala dlhý list, veľmi čudný na mladú nevestu krátko po svadobnej ceste. Prečítam vám ho: lebo ho ešte stále opatrujem. Každá pamiatka po mŕtvych je vzácna, najmä keď sme ich ľúbili.
Milá Elien (tak sa začína),
včera večer som prišla na Búrlivé výšiny a dozvedela som sa, že Katarína bola a ešte stále je veľmi chorá. Asi jej nesmiem písať a brat sa alebo veľmi hnevá, alebo je utrápený, lebo mi na list neodpovedal. Ale niekomu sa musím zdôveriť, a tak ste mi zostali len vy.
Povedzte Edgarovi, že by som dala všetko na svete, keby som ho mohla vidieť, že sa moje srdce vrátilo do Drozdova ani nie dvadsaťštyri hodín po tom, čo som ho opustila. Aj v tejto chvíli som u vás a srdce mi prekypuje vrúcnou láskou k nemu i ku Kataríne. Ale sama k vám nemôžem ísť (tieto slová sú podčiarknuté), nech ma nečakajú. Nech si to vysvetlia akokoľvek, len nech to láskavo nepripíšu na vrub mojej neochote alebo vlastnej láske.
Ostatok listu je len pre vás, Ellen. Chcem sa vás spýtať na dve veci. Prvá je: Ako sa vám podarilo uchovať si prirodzený ľudský
