BRONTËOVÁ, CHARLOTTESHIRLEY
(Shirley)
Tatran, Bratislava, 1980
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (38)
preklad Viera Bukvová-Daxnerová
prebal Pavel Hrach
3. vydanie, v tomto výbere 1., 30.000 výtlačkov
beletria, román
515 s., slovenčina
hmotnosť: 572 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,90 € PREDANÉ
*zukol4*
Ak je tvorba Charlotty Bronteovej poznačená aj domácim napätím, najvýraznejšie to cítiť v románe Shirley, v ktorom sa čiastočne opakuje základný motív Jany Eyrovej, ibaže hrdinke Caroline Helstonovej stojí v ceste k milovanému mužovi bohatá statkárka Shirley Keeldarová, ktorá je zároveň jej priateľkou. Román podáva obraz obdobia napoleonských vojen a luddistického hnutia zo začiatku 19. storočia, ako aj ťažkého postavenia proletariátu, ktorý v dôsledku priemyselnej revolúcie a zavádzania strojovej výroby strácal pracovné príležitosti. K zbedačovaniu robotníkov prispievala aj blokáda a strata odbytísk anglických výrobkov v Európe aj v Amerike. Robert Gérard Moore, pôvodom spola Angličan, spola Belgičan, je typom odhodlaného podnikateľa, ktorý napriek nepokojom neoblomne zavádza nové stroje, proti čomu sa robotníci búria: spočiatku ničia len stroje, ale neskôr sa pokúšajú o Moorov život. A tak Shirley je románom historickým, do určitej miery autobiografickým a je to jediný román Charlotty Bronteovej, ktorý nie je rozprávaný v prvej osobe. Autorka však použila kombináciu priamej a nepriamej metódy, lebo v texte sa často obracia na čitateľa a prednesie dôležité hodnotiace poznámky v prvej osobe.
V postave Shirley Charlotte vytvorila nezabudnuteľný portrét sestry Emily a v postave duchovného, pána Helstona, pravdepodobne portrét otca Patricka, zatiaľ čo jeho neter Caroline najväčšmi pripomína samotnú autorku.
Hortense, ked neučila, nekarhala alebo nevarila, bola vždy dobrej vôle. Mala obyčaj podvečer vždy povoliť svojej celodennej prísnosti a bola veľmi láskavá ku svojej anglickej sesternici. Bola veľmi príjemná, keď si dala povedať a vzala gitaru a spievala, dodalo jej to dobrej vôle, a že mala príjemný hlas a zručne hrala, bolo pôžitkom ju počúvať. Bolo by ju aj inokedy pôžitkom počúvať, keby sa v jej hre a speve nebola odrážala jej formálnosť a vedomie vlastnej dôstojnosti, ako sa to odrážalo v črtách jej tváre a chovaní.
Pán Moore, keď sa vypriahol z jarma svojho zamestnania, i keď sám nebol živej povahy, bol ochotným obdivovateľom Carinej veselosti. Sústredený počúval jej reči a bol vždy pohotový jej odpovedať. Bolo príjemné sedieť blízko neho, mať ho okolo seba, obracať sa v reči k nemu a hľadieť na neho. A niekedy bol ešte lepší, temer veselý, pokojný, jemný a priateľský.
Ale na druhý deň bol celkom iste upätý, a i keď sa svojím tichým spôsobom tešil týmto večierkom, jednako zriedkakedy preukázal žiadosť, aby sa opakovali. Táto okolnosť miatla neskúsenú hlavu jeho sesternice. Často si myslela, že keby ona mala spôsob pripraviť si šťastnú chvíľku, užívala by ho veľmi často, ba tak často, že by sa od toho užívania vyleštil, a neodložila by ho celý týždeň, aby nezhrdzavel.
A predsa sa chránila túto svoju teóriu uvádzať do praxe. Čo ako rada prichodila do bieleho domca, nerobila to nikdy bez pozvania, a často, keď ju Hortense volala, odoprela, lebo Robert sa k pozvaniu nepridružil alebo len slabo súhlasil. V toto ráno sa stalo po prvý raz, že ju pozval on sám zo svojej vlastnej vôle. Bol taký milý, že ju to naplnilo pocitom šťastia, takže bola celý deň veselá.
Predpoludnie sa minulo ako obyčajne. Mademoiselle, vždy veľmi činná, strávila ho chodiac z kuchyne do izby, raz hrešiac Sáru, raz zasa prezerajúc Carine úlohy, alebo počúvajúc jej opakovanie. Ale čo ako bezchybne predniesla Cary tieto svoje úlohy, nikdy ju nepochválila. Bolo jej zásadou, že takéto správanie sa nezhoduje s dôstojnosťou učiteľa a že pokarhanie patričným spôsobom je nevyhnutne potrebné. Neustále výčitky, mierne alebo tvrdšie, pokladala za potrebné na udržanie svojej učiteľskej autority. A keď v úlohe nenašla chyby, bolo to držanie tela, spôsob, šaty alebo výraz, čo vyžadovalo opravu.
Ale pravý zhon nastal na obed. Sarah, keď doniesla jedlo na 67 stôl, temer ho ta hodila a jej pohľad hovoril zreteľne: „Nikdy som vo svojom živote niečo podobného nedoniesla na stôl. To by ani pes nezožral.“ Ale napriek jej opovrhnutiu bolo jedlo celkom chutné. Polievka, akési pyré zo suchého hrachu, ktorú mademoiselle pripravovala, bedujúc, že v tomto zanedbanom Anglicku nemajú ani poriadneho hrachu. Potom nasledovalo mäso neznámeho druhu, bolo vari zmiešané a pomleté s omrvinami a s prídavkom nezvyklého korenia, ale nie nechutné, pečené vo forme. Pre Angličana nezvyklé, ale nie nepríjemné jedlo. Potom divne popučená zelenina. Napokon prišla ovocná paštéta, pripravená podľa receptu starej mamy pani Gérard-Moorovej. Podľa chuti bolo možno usúdiť, že cukor nahrádzala „la mélasse“.
Cary nemala proti tejto belgickej kuchyni nijaké námietky. Ba mala ju rada pre zmenu; to bolo pre ňu dobre, lebo keby bola prejavila čo akú malú nechuť, bola by stratila priazeň mademoiselle naveky. Skôr by bola odpustila zločin ako nechuť k tejto nezvyklej strave.
Hned po obede vyviedla Cary svoju učiteľku-sesternicu do hornej izby preobliecť sa. Ale musela to vedieť zaonačiť. Keby bola naznačila, že sukňa, kacabajka a papilotky sú veci neveľmi záslužné, bolo by to ťažkou urážkou pre ňu, a tak každý urýchlený pokus odstrániť ich by bol zapríčinil len to, že by ich bola nosila celý deň. Obchádzajúc úskalia a plytčiny, dostala Cary svoju učiteľku hore, a keď už bola v spálni, prehovorila ju, že sa jej to neoddá ísť ešte raz dolu a aby sa radšej hned preobliekla. A kým mademoiselle držala prednášku o obliekaní, upozorňujúc na svoju vynikajúcu prednosť, že sú jej totiž protivné nové frivolné módy, zobliekla z nej Cary sukňu a kacabajku, pekne ju učesala a obliekla jej elegantné šaty, takže celkom dobre vyzerala. Ale dokončiť toaletu ponechala si Hortense pre seba, čo pozostávalo z toho, že si uviazala hrubú šatku okolo hrdla a predpásala si veľkú, skoro slúžkovskú zásteru, a tým pokazila všetko. Za nijakú cenu by sa mademoiselle nebola ukázala vo svojom dome inak ako s tou hrubou šatkou a veľkou zásterou. To prvé bola nevyhnutná požiadavka mravnosti, lebo bolo nemožné nenosiť „fichu“. Druhé bolo znakom dobrej gazdinej. Zdalo sa, že je presvedčená, že keď tú zásteru nosí, usporí mnoho z bratových príjmov. Vlastnými rukami ušila
