CHANDLER, RAYMONDZBOHOM, MOJA KRÁSNA
ŽENA V JAZERE
(Farewell, My Lovely - The Lady in the Lake)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1985
preklad Gabriela Hanáková
prebal Ľubomír Longauer
1. vydanie. 80.000 výtlačkov
13-72-002-85
beletria, román, detektívky
448 s., slovenčina
hmotnosť: 571 g
tvrdá väzba
stav: dobrý
1,20 €
*zukol4* (nenájdená)
Zbohom, moja krásna a Žena v jazere sú dva napínavé príbehy z pera klasika detektívneho románu Raymonda Chandlera. Tento predstaviteľ „tvrdej školy" sa vedome odklonil od schémy tradičnej anglickej detektívky a pokúsil sa zlúčiť spoločenskokritické prvky „vážnej" literatúry s napínavým čitateľským zážitkom. Zatiaľ čo klasická anglická detektívka zdôrazňovala uzavretý gradovaný dej s logickým odvíjaním faktov, ktoré viedli k odhaleniu páchateľa, u Chandlera vlastný príbeh tvorí často len rámec pre zobrazenie americkej reality plnej násilia, zločinu a korupcie, kde majú peniaze zvrchovanú moc. Je to vítaná príležitosť nastaviť krivé zrkadlo spoločnosti, kde už ani polícia nestojí na strane zákona a spravodlivosť predstavuje len jedinec verný svojmu morálnemu krédu. Súkromný detektív Phil Marlowe nie je superman, je to obyčajný súčasník, ktorý si uvedomuje svoju bezmocnosť, no napriek tomu neprestáva bojovať proti zlu. V príbehu Zbohom, moja krásna Marlowe vyšetruje vraždu muža, ktorý si ho najal ako svedka pri odovzdávaní výkupného za ukradnutý šperk. V príbehu Žena v jazere si majiteľ kozmetickej firmy najme Marlowa, aby objasnil zmiznutie jeho trochu extravagantnej manželky. Pre obidva príbehy sú spoločným menovateľom napätie, nečakané zvraty a prekvapujúce odhalenia.
Obliekol som sa, zjedol som dve vajcia na mäkko a vypil štvrtú šálku kávy a poobzeral som sa v zrkadle. Pod očami som mal ešte dost tmavé tiene. Bol som práve na odchode, keď ma v otvorených dverách zastavilo drnčanie telefónu.
Bol to Nulty. A bol otrávený.
„Marlowe?“
„Hej. Dostali ste ho?“
„No jasné. Dostali.“ Odmlčal sa, aby mohol zavrčať. „Ako som povedal, na venturskej diaľnici. Kruci, to bola zábava! Dvojmetrová väzba ako kesón sa hrnie do Friska na veľtrh prenajatým autom. Na prednom sedadle má vedľa seba päť fliaš chlastu, zo šiestej si poťahuje a spokojne si to hasí stodesiatkou. A my sme naňho poslali len dvoch vidieckych strážnikov s pendrekmi a búchačkami, ináč nebolo koho.“
Odmlčal sa a mne sa mihlo hlavou niekoľko duchaplných výrokov, ale v tej chvíli sa mi ani jeden nevidel smiešny. Nulty pokračoval:
„Tak si to s tými dvoma strážnikmi rozdal, a keď ich už tak unavil, že mu zaspali, odtrhol im kus auta a vysielačku hodil do priekopy, potom si otvoril ďalšiu fľašu a nakoniec sa aj on uložil spať. Po chvíli sa naši chlapci prebrali a začali ho mlátiť pendrekmi po hlave, čo si tak po desiatich minútach konečne všimol. Ale kým sa stihol zas rozčúliť, zaklapli mu želiezka. Bolo to jednoduché. Teraz ho máme v klietke za jazdu v opitom stave, pitie alkoholu za jazdy vo vozidle, bránenie príslušníkovi polície pri vykonávaní povinností, to v dvoch prípadoch, zámerné poškodzovanie verejného vlastníctva, pokus o útek pred zadržaním, ľahké ublíženie na tele, rušenie verejného poriadku a parkovanie na zakázanom úseku diaľnice. Na smiech, čo?“
„A kde ostal vtip?“ opýtal som sa. „To mi predsa nehovoríte len zo škodoradosti.“
„Nie je to ten pravý,“ vybuchol Nulty zúrivo. „Tento vtáčik sa volá Stoyanoffsky, býva v Hemete a práve skončil na sanjackskom tuneli, kde robil kesonára. Má ženu a štyri decká. Kruci, tá je nakrkaná. Čo spravíte s Malloyom?“
„Ja nič. Bolí ma hlava.“
„Keby ste si náhodou našli chvíľu...“
„Ani vtedy,“ povedal som. „Ale aj tak vám ďakujem. Kedy je súdne vyšetrovanie vo vražde toho černocha?“
„Nerobte si násilie,“ zavrčal Nulty a zložil.
Odviezol som sa na Hollywood Boulevard, odstavil som auto na parkovisku pri mojom vežiaku a vyviezol sa na svoje poschodie. Otvoril som dvere do malej predsiene, ktoré vždy nechávam otvorené pre prípad, že by za mnou prišiel klient a chcelo sa mu na mňa počkať.
Slečna Anne Riordanová zdvihla pohľad od magazínu a usmiala sa na mňa.
Mala na sebe tabakovohnedý kostým s bielym roláčikom. V dennom svetle boli jej vlasy čisto gaštanové a mala na nich klobúk s dnom nie väčším ako pohár na whisky a so strieškou, do ktorej ste si mohli zabaliť bielizeň na celý týždeň. Mala ho nasadený asi v štyridsaťpäťstupňovom uhle, takže okraj striešky jej skoro štrajchal plece. Napriek tomu to malo šmrnc. Alebo práve preto.
Mohla mať dvadsaťosem. Pomerne úzke čelo bolo o čosi vyššie, ako sa pokladá za elegantné. Mala zvedavý malý noštek, vrchnú peru štipku pridlhú a ústa o viac ako štipku pri-široké. V sivomodrých očiach zlaté škvrnky. Milý úsmev. Vyzerala sviežo ako po dobrom spánku. Bola to milá tvár, takú tvár si ľahko obľúbite. Pekná, ale zase nie až taká pekná, že vždy musíte nosiť boxera, keď si s ňou niekam vyjdete.
„Nevedela som, ako úradujete,“ ozvala sa. „Tak som čakala. Ako vidím, sekretárku tu dnes nemáte.“
„Ani dnes, ani vôbec.“
Prešiel som k dverám kancelárie, odomkol som ich a zapol bzučiak, čo fungoval pri vchode. „Prejdime do mojej súkromnej mysliteľne.“
Vošla predo mnou v slabom obláčiku veľmi suchej vône santalového dreva, zastala a obzerala si päť zelených registračiek, vyšlapaný hrdzavý koberec, nábytok povrchne utretý od prachu a nie najčistejšie sieťované záclony.
„Tuším by sa vám tu niekto zišiel, kto by preberal telefonáty,“ povedala. „A občas poslal záclony do i čistiarne.“
„Pošlem ich sám na svätého nikdy. Posaďte sa. Môžem
