BRONTËOVÁ, CHARLOTTEVILLETTE
(Villette)
Tatran, Bratislava, 1981
edícia Zlatý fond svetovej literatúry (39)
preklad Jozef Máček
prebal Pavel Hrach
2. vydanie, v tomto výbere 1., 30.000 výtlačkov
beletria, román
552 s., slovenčina
hmotnosť: 608 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,90 € PREDANÉ
*zukol4*
Podobne ako v Jane Eyrovej a Shirley aj v románe Villette ústrednou témou sú osudy mladej anglickej ženy z minulého storočia, ktorá stojí v živote osamotená a odkázaná sama na seba. Okrem ostatných kvalít Ch. Bronteovej vyniká v tomto románe veľké majstrovstvo opisu, prenikavý pohľad, ktorý mieri do jadra vecí a pravdivo zachytáva ženské zmierenie s trpkou skutočnosťou. Predsudky sputnávajúce rozlet ženského pokolenia stiesňujú i hlavnú hrdinku Luciu, ktorá cíti a je presvedčená, že by mohla v živote veľa urobiť, a preto odchádza z dedinského prostredia do víru veľkomesta. No chce sa vznášať na vlastných krídlach, chce byť nezávislá, žiť z vlastnej práce a utvárať si život podľa svojej vôle, a preto sa stáva učiteľkou angličtiny.
Ale jej zámery sa tým nekončia a sústavne sa prebojúva k vyšším métam. Lenže všetky jej kroky a podujatia sú na tie časy neobyčajné, zvláštne a v očiach vyššie postavených, ktorí podceňovali prácu a nemali porozumenia pre široké vrstvy ľudu, zarážajúce a hodny pohŕdania.
Takto sa Lucia za svojho pôsobenia vo veľkomeste Viliette stretáva s mnohými triednymi, názorovými i povahovými rozpormi a zápasmi, ktoré by však nemuseli byť také vyhranené, keby bolo v ľuďoch viacej vôle po porozumení a vzájomnom pochopení. Nie sú to myšlienky revolučné, ale v podtexte odbojné proti spoločenskému poriadku tých čias - realizovali sa a v našich časoch, keď sa i ženám umožnilo plnšie uplatniť v živote, keď sa práca stala pre človeka právom a cťou a keď sa pracujúce vrstvy stali základom spoločnosti. Teda z tejto stránky jedinečná žena-spisovateľka predbehla svoju súčasnosť, keď nás od kapitoly ku kapitole vedie pútavo, so zmyslom pre humor, kritiku i sebakritiku, vlastnými zážitkami od strastného detstva až po vyvrcholenie svojej — napokon predsa len nenaplnenej lásky.
Ale i v tomto popolavom oblečení som sa cítila veľmi dobre a celkom voľne; bola to pre mňa výhoda, ktorú by som nebola dosiahla ani vtedy, keby som bola mala na sebe hocičo skvelejšie a nápadnejšie. Aj madame Becková sa v tomto pridala ku mne; i jej šaty boli skoro také triezve ako moje, no s tým rozdielom, že ona mala náramok a velikánsku brošňu, ktorá sa leskla zlatom a drahokamami. Náhodou sme sa stretli na schodoch a ona mi prikývla i usmiala sa na mňa na znak súhlasu. No nie azda preto, že by si bola myslela, ako mi to dobre pristane - niečo také isteže nepútalo jej záujem - ale usúdila, že som oblečená ,convenablement, ,décemment, a Primeranosť a Slušnosť, to boli pokojné božstvá, ktoré mala madame v úcte. Ba ešte si aj zastala, položila mi na plece ruku, na ktorej mala už rukavicu, a tak držala i vyšívaný a navoňavkovaný ručníček a do ucha mi pošepla niekoľko štipľavých slov o iných učiteľkách (ktorým práve pred chvíľou do očí lichotila). „Niet nič absurdnejšie,“ povedala, „ako keď sa des femmes mures obliekajú ani pätnásťročné dievčence -quant a la St. Pierre, elle a l´air d´une vieille coquette qui fait l´ingénue.“
Keďže som bola oblečená aspoň o dve hodiny skôr ako ktokoľvek iný, zachcelo sa mi odísť - no nie do záhrady, kam slúžky nosili dlhé stoly, rozostavovali stoličky a prestierali obrusy, aby bolo všetko pripravené na hostinu - ale do učebných miestností, ktoré boli teraz prázdne, tiché, chladné a vyčistené; ich steny boli nanovo vybielené, drevené podlahy len pred chvíľou vydrhnuté a ešte ani nie celkom suché; čerstvo natrhané kvety vo vázach ozdobovali kúty a práve zavesené záclony skrášľovali veľké okná.
Utiahla som sa do prvej triedy, bola to miestnosť menšia a čistejšia ako tie druhé, a vyberúc si zo zasklenej knižnice, od ktorej som mala kľúč, jeden zväzok, ktorý podľa nadpisu mal byť dosť zaujímavý, sadla som si a dala sa do čítania. Sklené dvere tejto ,triedy´ čiže školskej učebne viedli do veľkej besiedky; vetvy akácie pohládzali ich tabličky, ako sa vystierali krížom, aby sa stretli s ružovým krom, čo kvitol vedľa náprotivného okienka; v tomto ružovom kríku horlivo a šťastne bzučali včely. A začala som si čítať. No práve vtedy, keď tichý šum, tieň na podstienke a teplá, osamelá tichosť v mojom zátiší začali mi kradnúť zmysel toho, čo bolo na strane, keď oči prestávali vidieť, keď ma všetko vábilo na chodník snenia, ťahalo nadol kamsi do hlbokého údolia ríše snov - práve vtedy najostrejšie zazvonenie zvončeka na uličných dverách, akým sa kedy tento ťažko skúšaný nástroj zatriasol, ma priviedlo k vedomiu.
Odteraz už zvonček vyzváňal celé dopoludnie, lebo jednostaj sa sem motali robotníci, slúžky, coiffeurs a tailleuses a potom zas aj odchádzali. Ba čo viac, dalo sa právom očakávať, že bude zvoniť celé popoludnie, ved vari sto externistiek malo prísť na kočoch alebo fiakroch; a nedalo sa ani čakať, že by si odpočinul aspoň večer, lebo vtedy sa už ich rodičia a známi dohrnú na divadlo. Za týchto okolností nijaké zazvonenie - ani také ostré zazvonenie - nebolo nič mimoriadne: lenže toto zvláštne znenie malo aj svoj osobitný dôraz, čo mi odplašil sen a naľakal i knihu, ktorá mi spadla z kolien.
Zohla som sa, že knihu zdvihnem, keď tu pevne, náhlivo a priamo - práve cez predsieň, po chodbe, cez carré, potom cez prvé a druhé oddelenie i cez veľkú sálu - bolo počuť krok, rýchly, pravidelný a opatrný. Zatvorené dvere na prvej triede - mojej svätyni - neboli tu nijakou prekážkou; rozleteli sa a plášť i grécka čiapka zaplnili ich priestor; aj dve oči sa sprvu len mlhavo obzerali a až neskoršie sa dychtivo zabodli do mňa.
„C´est cela!“ povedal hlas. „Je la connais; c’est ľAnglaise.
Tant pis. Toute Anglaise, et, par conséquent, toute bégneule qu’elle soit - elle fera mon affaire, ou je saurai pourquoi.“
Nato s akousi strohou úctivosťou (nebodaj si myslel, že som nezačula to množstvo jeho predošlého nezdvorilého hundrania) a najmrzkejším žargónom, aký som kedy počula, vyhŕkol: „Slečna - vy musíte hrať: nepohnem sa odtiaľto...“
„Čo môžem pre vás urobiť, monsieur Paul Emanuel?“ spýtala som sa: bol to totiž monsieur Paul Emanuel a veruže dosť rozčúlený.
„Musíte hrať. Nechcem, aby ste sa desili, mračili alebo sa dali veľa prosiť. Spoznal som vaše schopnosti hned v ten večer, keď ste prišli; viem, čo je vo vás: vy viete hrať a vy musíte hrať.“
„Ale ako, monsieur Paul? Čo tým mienite?“
„No neslobodno strácať čas,“ pokračoval a opäť po francúzsky. „A zbavíme sa nechuti, všetkých výhovoriek, všetkého okúňania. Musíte si vziať úlohu.“
„Vari v tom vaudeville?“
„V tom vaudeville. Ako ste povedali.“
Dych sa mi zastavil, zdesila som sa. Čo si ten panáčik myslí?
