BRATNY, ROMANKOLUMBOVIA ROČNÍK 20
(Kolumbowie rocznik 20)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1967
edícia Spoločnosť priateľov krásnych kníh (217)
preklad Rudolf Turňa
obálka Anastázia Miertušová
1. vydanie, 6.000 výtlačkov
13-72-070-67
beletria, román
608 s., slovenčina
hmotnosť: 675 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý, prebal po krajoch ošúchaný
0,50 €
*zukol4* in **O2**
Roman Bratny je významný predstaviteľ strednej generácie poľských spisovateľov (narodil sa 5. VIII. 1921). Dosiaľ vydal viacero básnických zbierok, divadelné hry a novely. No jeho najvýznamnejším dielom je román Kolumbovia ročník 20, ktorý sa nestal trvalým čítaním len poľských čitateľov, ale je aj jedným z najprekladanejších diel súčasnej poľskej literatúry vo svete.
Sám autor hovorí o tomto svojom románe:
Námetom. „Kolumbov" je tragédia vojnového pokolenia varšavskej mládeže, ktorá bojovala v ilegalite. Aby sme pochopili povahu tejto tragédie a zvlášť jej rozsah, musíme si uvedomiť, že väčšina týchto mladých odbojárov bola — nezávisle od svojich často veľmi radikálnych ľavicových názorov — pod vplyvom veľmi početnej vojenskej organizácie Armie Krajowej, vedenej poľskou emigračnou vládou z Londýna. Táto mládež vstupovala do konšpiračného podzemia s veľmi slabým prehľadom o politických silách, ktoré mali rozhodnut o tvárnosti sveta po druhej svetovej vojne. Bojová, tŕnistá cesta poľského národa, ktorá sa začala výbuchom druhej svetovej vojny dňa 1. septembra 1939, mobilizovala predovšetkým vlastenecké city jeho príslušníkov. Nenávisť k hitlerizmu bola všeobecná. Poľskí komunisti manifestovali jednotu protifašistického frontu absolútne jednoznačným postojom. Nebola tu však komunistická strana, zrušená v roku 1938 na Stalinov zásah, ktorá by ozrejmila hranice a povahu tejto jednoty, a okrem toho pakt Ribbentrop-Molotov zviazal komunistom na dlhý čas ruky a prekážal v širšom pôsobení na spoločnosť, formujúcu sa pre boj v ilegalite.
Mládež, o ktorej píšem v „Kolumboch”, budúci radoví vojaci AK, vstupovala do okupačného života v čase, keď mohutná päsť teroru značne otupila ostrie spoločenských konfliktov.
Dráma tohto historického úseku vrcholí nepochybne varšavským povstaním, v ktorom sa sústreďujú ako pod zväčšujúcim sklom všetky politické machinácie i vojenské omyly.
Tretí diel „Kolumbov” ukazuje, ako ťažko bolo vzdorovat proti „dejinným rozsudkom”. Boj o to, aby ľudia z tejto generačnej formácie našli svoje miesto v krajine prežívajúcej revolúciu, prebiehal v čase, keď Varšava, ktorá v počiatkoch svojej nezávislosti skutočne ležala nad Vislou, začala sa dvíhať z trosiek. Tento proces nebol jednoduchý, ako sa všetci pamätáme, pretože sa krásne a dobré veci začali preplietať s vecami zlými a otrávenými.
Dejová nit „Kolumbov” sa v tretom diele dramaticky trhá. Titul tretieho dielu „Živoť’ znie troška ironicky. Dejiny však napísali optimistické pokračovanie osudov generácie, ktorá aj pri tragickom údele nie je generáciou „stratenou”.
Šli pozdĺž koľajníc. Vysoký, štíhly, elegantný žandár viedol dvoch otrhancov, vyzerajúcich na staničných zlodejov, a to špecialistov na uhlie, usudzujúc podľa špinavého, úbohého oblečenia. Nemec bol brutálny, stále ich postrkoval pažbou bergmanna. Keď sa jeden z nich obrátil na nich s prosebným slovom, utŕžil kopanec.
Celú tú scénku bolo vidieť spoza drôteného plotu, ktorý oddeľoval slepú stenu staničnej strážnice od nástupišť. Stáli tam traja cestujúci, zatúlaní na stanicu, ktorá bývala o tomto čase obyčajne prázdna.
— Čo to s nimi vystrája, do čerta? — zasyčal jeden z nich, keď uvidel Nemcovo vyčíňanie. Nervózne si raz zapínal, raz odopínal gombík na plášti.
— Dávaj pozor, už sú tu ... — zamrmlal druhý. Bol to Čierny Olo, celý zmenený, na hlave mal nový, tvrdý klobúk. Urobil krok vpred, chytil kovovú tyč, pripevnenú k ostnatému drôtu, lemujúcemu plot, a začal ju ťahať k sebe. Sieť sa odsunula nabok, akoby ju otvoril nejakým bleskurýchlym zámkom.
— Za mnou.
Eskortujúci žandár sa blížil k strážnici, pomaly, lenivo prekračujúc podvaly. Prízemný drevený domček iba mrežami v obloku z východnej strany ohlasoval svoje nezvyčajné poslanie. Tu mal oddiel bahnschutzov, ako sa to patrilo na železničnú stráž tých čias, príručné väzenie. Veliteľ strážnice, krásavec Bebe, sa už postaral o to, že sa niektorí ľudia tejto mizernej búdy báli stokrát väčšmi ako kazemát na Pawiaku.
Povesti kolujúce medzi šmelinárskym národom uvádzali už tridsať smrteľných obetí Bebeho, ktorého pravé meno — Maltz — sa vyslovovalo podobne zriedkavo ako, povedzme, meno filmovej hviezdy, ktorá od začiatku kariéry vystupuje pod pseudonymom. Treba priznať, že sa prezývka neznámeho autora, iste jednej z početných obetí Bebeho, ujala hneď a definitívne.
Žandár vedie obidvoch zadržaných, aby ich odovzdal „podľa predpisu“ do rúk bahnschutzov. Boli už asi päťdesiat metrov od strážnice, keď im ukázal, aby z koľajníc vystúpili na zvýšenú plochu nástupišťa. Mladíkovi z ľavej strany, ktorý sa hrabal hore, akoby bol postihnutý stareckým záchvatom lámky, pomohol úderom pažby. Mladík sa obzrel.
Z Kolumbových úst, skrivených hnevom, vyletela škaredá nadávka.
— ... Za to dostaneš po pysku... — zasyčal hrozivo. V Žigmundovej tvári, lemovanej strieškou žandárskej prilby, sa zablysli na chvíľku zuby, odkryté v úsmeve či nervóznej grimase. Kolumbus si pridržal rukou sten, ktorý mu trčal spod kazajky, a vyliezol hore. Boli na nástupišti, od dvier strážnice ich delilo pár metrov. Niekoľkými dlhými krokmi dohonil uháňajúceho Juraja. Obidvaja boli v zafúľaných kazajkách, Kolumbus s holou hlavou, Juraj mal na hlave niečo, čo mohlo byť voľakedy čiapkou. Žigmund preoblečený za žandára si napravil ruku na pažbe: bergmanna niesol pod pazuchou ako poľovník pripravený strieľať. Eskortovaní stáli pri dverách. Odstrčil ich a ľavou rukou otvoril dvere.
— Bahnschutz Maltz! — skríkol na prahu do nízko klenutej chodby. V dverách na ľavej strane sa ukázal muž v uniforme. Dnu v miestnosti bolo vidieť niekoľko „čiernych“, ako raňajkujú. Jeden ležal na posteli, opretý o lakeť, s mlčiacou mandolínou pod pazuchou.
Juraj zápasil s gombíkmi na kabátiku. Kolumbus vytiahol spod obleku sten a cúvol o krok, rovno pod hlaveň Žigmundovej pištole. „Aaa!“ zavyl v ňom akýsi čudný hlas. Znamenalo to: za otca, za otca, za ...
Bebe sa bleskurýchle zvrtol na päte — skok k stojanu so zbraňami, zohol sa akosi čudne a potom padol na dlážku ako v letku strelený vták... Kolumbus zachytával len útržky dojmov. Zdesenie. Dvaja sa vrhli k stojanom, tých si vzal na mušku Juraj: jeden padá na dlážku, druhý si sadá k stojanu, potom sa k nemu pomaly obracia s rukami na dlážke ako mohamedán pri modlitbe, napokon si ľahne bokom na zem ako zaspávajúce dieťa. Po stole sa krúti guľkou trafený plechový hrnček, káva steká zo stola („ako krv“). Smiešna ľútosť nad roztrieskanou mandolínou na posteli. A znova ho napĺňa nepočuteľný triumfálny výkrik: „Aaa!“
