HIGGINS-CLARK, MARYKÝM MOJA KRÁSNA SPÍ
(While my pretty one sleeps)
Slovenský spisovateľ, Bratislava, 1996
edícia Zelená knižnica
preklad Mária Kočanová
obálka Anton Sládek
1. vydanie
ISBN 80-220-0750-1
beletria, román, detektívky,
184 s., slovenčina
hmotnosť: 255 g
tvrdá väzba
stav: veľmi dobrý
1,90 €
*zukol4*
Jednu zo svojich posledných kníh s kriminálnou zápletkou situovala do atraktívneho prostredia newyorského módneho priemyslu. Záhadné zmiznutie excentrickej novinárky a spisovateľky Ethel Lambstonovej neprekvapí nikoho, len majiteľku módneho salónu Neeve Kearnyovú. Niektoré okolnosti naznačujú, že Ethel sa niekto pokúsil odstrániť. Keď sa Neeve nestretne s pochopením ani u vlastného otca, bývalého hlavného policajného komisára, pusti sa do pátrania na vlastnú päsť.
Spomenul si na dnešnú večeru. Tešil sa, že sa opäť stretne s Devom a Salom. Božemôj, ako je to už dávno, čo spolu vyrastali na Tenbroeck Avenue. Aký je len dnes Bronx doriadený! Kedysi to bolo úžasné miesto. Na každej ulici bolo najviac sedem domov, rástli tam husté lesy plné briez a dubov. Robili si v nich úkryty. Tam, kde je dnes rušná Williamsbridgeská cesta, mali Salovi rodičia voľakedy zeleninovú záhradu. Na lúkach, kam sa so Salom a Devinom chodili sánkovať, stojí Einsteinovo zdravotné stredisko... Ale aj tak je tam ešte stále dosť rodinných domov.
Na Park Avenue obišiel Myles kopu roztápajúceho sa snehu. Spomenul si, ako raz Sal stratil kontrolu nad sánkami, prešiel mu cez ruku a zlomil mu ju na troch miestach. Sal sa pustil do plaču. „Otec ma zabije.“ Dev to zobral na seba. Devov otec sa prišiel ospravedlniť. „Nechcel mu ublížiť, ale je to taký ťarbák.“ Jeho Eminencia biskup Devin Stanton. Povráva sa, že Vatikán s ním ráta pre novú arcidiecézu. Možno naňho čaká kardinálska čiapočka.
Keď Myles prišiel na Piatu avenue, pozrel doprava. Zrak mu spočinul na streche masívnej bielej budovy. Bolo to Metropolitné umelecké múzeum. Už dávno si chcel podrobnejšie pozrieť Dendurský chrám. Rýchlo prešiel šesť ulíc a nasledujúcu hodinu sa dal unášať jedinečnými pozostatkami zaniknutej civilizácie.
Až keď pozrel na hodinky, zistil, že je najvyšší čas pobrať sa domov a pripraviť na večer bar. V tej chvíli si však zároveň uvedomil, že sa vlastne ani nechcel pozrieť do múzea, ale na miesto Renatinej smrti. Zabudni na to, odhováral sa horlivo. Keď však stál pred vchodom, nemohol zadržať nohy, ktoré ho viedli za múzeum, na miesto, kde našli jej telo. Túto púť konal každé tri-štyri mesiace.
Červenkastý opar na stromoch v Central Parku bol prvým znamením zelene, ktorá čoskoro vyklíči. V parku bolo dosť ľudí. Bežci, opatrovateľky s kočíkmi, mladé mamičky s trojročnými neposedníkmi, bezdomovci schúlení na lavičkách. Pomalý prúd áut na cestách. Koče ťahané koňmi.
Myles zastal na čistinke, kde našli Renatu. Zvláštne, je pochovaná na cintoríne, ale ja mám pocit, akoby jej telo ležalo tu. Stál so sklonenou hlavou a s rukami vo vreckách jelenicového saka. Keby to bolo bývalo v takýto deň, v parku by bolo plno ľudí. Niekto by to mohol zazrieť. Mysľou mu prebehol verš z Tennysonovej básne: Drahá ako spomienka na bozky po smrti... Hlboká ako prvá láska, a neľútostne divá; Ó, Smrť v Živote, dni, ktorých už niet.
Dnes však Myles po prvý raz prežíval na tomto mieste vzrušujúci pocit zadosťučinenia. „Aspoň naše dievčatko je v bezpečí, carissima mia, aj keď nie mojou zásluhou,“ zašepkal. „A dúfam, že keď Nicky Sepetti stál pred Božím súdom, bola si tam a ukázala si mu cestu do pekla.“
Myles sa obrátil a rezko prešiel cez park. V ušiach mu zneli posledné slová Adama Feltona. „Výborne. Už sa viac nemusíte zaoberať Nickym Sepettim. Pred sedemnástimi rokmi ste prežili hroznú tragédiu. Mám však ešte jednu otázku. Ste schopný vyrovnať sa so svojím životom?“
Myles zopakoval odpoveď, ktorú rozhodným hlasom oznámil Feltonovi. „Áno.“
Neeve prišla z Ethelinho bytu do obchodu. Väčšina personálu už bola tam. Okrem svojej zástupkyne Eugenie zamestnávala ešte sedem predavačiek a tri krajčírky.
Eugenie v obchode obliekala figurínu. „Som rada, že sa zasa nosia kostýmy,“ skonštatovala a zručne aranžovala kabátik od škoricového hodvábneho kostýmu. „Ktorú kabelku?“
Neeve odstúpila. „Ešte raz ich podrž. Myslím, že tú menšiu.“
Keď Eugenia skončila kariéru modelky, bezstarostne prešla z čísla tridsaťštyri na štyridsaťštyri, ale zostali jej ladné pohyby, ktoré módni tvorcovia u nej tak obdivovali. Zavesila figuríne na plece kabelku. „Ako vždy, máš pravdu,“ povedala veselo. „Dnes bude rušno. Cítim to v kostiach.“
„Nech ti to tam zostane.“ Neeve sa pokúšala hovoriť pokojne, ale nedarilo sa jej to.
„Neeve, a čo Ethel Lambstonová? Ešte sa neukázala?“
„Niet po nej ani stopy.“ Neeve sa poobzerala po obchode. „Vieš čo, idem sa schovať do kancelárie a vybaviť si zopár telefonátov. Nikomu neprezraď, že som tu. Hlavne nie zákazníčkam.“
Najskôr zavolala Toni Mendellovej. Toni bola na celodennom seminári pre šéfredaktorov. Skúsila k Jackovi Campbellovi. Mal nejaké stretnutie. Nechala mu odkaz, aby zavolal. „Je to dosť súrne,“ povedala sekretárke. Prešla zoznam návrhárov, ktorý mala Ethel v zápisníku. Prví traja posledný týždeň Ethel nevideli. Iba im zavolala a chcela autorizovať citáty v článku. Návrhárka športového oblečenia Elke Pearsonová zhrnula rozčúlenie, ktoré Neeve zachytila u všetkých. „Nepochopím, ako som tej žene mohla poskytnúť rozhovor. Bila do mňa otázkami, kým sa mi nezakrútila hlava. Doslova som ju musela vyhodiť a mám dojem, že tým článkom nebudem vôbec nadšená.“
