CHRISTIE, AGATHASEDEMNÁSŤ ORIEŠKOV NA ROZLÚSKNUTIE
Pravda, Bratislava, 1982
zostavila Eva Ruxová
preklad Otakar Kořínek
prebal Karol Rosmány
1. vydanie
75-034-82
próza krátka, detektívky,
264 s., slovenčina
hmotnosť: 357 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
PREDANÉ *zukol4*belx-eng-dete*
Agathu Christie, „prvú dámu" detektívneho žánru, netreba slovenskému čitateľovi predstavovat'. Jej hrdinovia, trocha komický punktičkár Hercule Poirot i nenápadná, no bystrá slečna Marplová, sa natrvalo usídlili v povedomí každého čitateľa detektívok. Vo výbere poviedok z tvorby Agathy Christie, ktoré pod názvom Sedemnásť orieškov na rozlúsknutie vybrala Eva Ruxová (v českom preklade vyšli v Čs. spisovateli, Praha 1976), sa opäť stretáváme s týmito obľúbenými hrdinami. V prvej časti poviedok vystupuje slečna Marplová, u ktorej sa pod nenápadným výzorom ukrýva bystrý pozorovateľský talent a logický úsudok, opierajúci sa o množstvo skúseností zo života na malej anglickej dedine. Každý utorok večer sa v staromódnom salóne slečny Marplovej schádza krúžok priatel'ov — bývalý komisár Scotland Yardu, spisovatel', právník, maliarka a pastor. Každý z nich rozpovie spoločnosti nejaký detektívny príbeh a ostatní sa usilujú záhadu rozlúštit'. No riešenie vždy nachádza iba skromná a dobrosrdečná slečna Marplová. Fúzatý Belgičan Hercule Poirot, protagonista druhej časti poviedok, je zástancom psychologického prístupu k riešeniu detektívnych problémov a najväčšmi sa spolieha na svoje „malé sivé buňky" a znalost' ľudskej povahy. Vo všetkých poviedkach, ktoré čerpajú námety zo všedného života, sa výrazne prejavuje autorkin rozprávačský talent a schopnosť verne zachytit' atmosféru príbehu, jednotlivé charaktery i celkové prostredie anglickej spoločnosti.
Poviedky: Utorňajší klub, Svätyňa bohyne Astarty, Zlaté prúty, Krv na chodníku, Motív kontra príležitosť, Modrý muškát, Vianočná tragédia, Lúpež na chate, Utopená, Čudný žart, Prípad dokonalej slúžky, Prípad domovníčky, Dobrodružstvo s vianočným pudingom, Byt na treťom poschodí, Dvojnásobné previnenie, Záhada v Market Basingu, Rodoský trojuholník.
Čudný žart
„A toto je slečna Marplová,“ dokončila predstavovanie hostí Jana Helierová.
Ako herečka vedela dobre vypointovať situáciu. Bol to očividne vrchol, zlatý klinec. Z jej tónu zaznievala úcta i triumf.
Najpozoruhodnejšie na tom bolo, že toto hrdé vyhlásenie sa týkalo tichej, miernej starej dievky. V očiach obidvoch mladých ľudí, ktorí sa s ňou vďaka Janinej láskavosti práve zoznámili, sa zjavila nedôvera a začudovanie. Obidvaja boli pekní - ona, Charmian Stroundová, štíhla, počerná, a on, Edward Rossiter, plavovlasý milý mladý obor.
Charmian vyhrkla: „Veľmi nás teší, že sme vás spoznali.“ No v očiach mala pochybnosti. Vrhla rýchly, spýtavý pohľad na Janu Helierovú.
„Je zázračná,“ odvetila Jana ako odpoveď na Charmianin pohľad. „Uvidíš. Sľúbila som ti, že ťa s ňou zoznámim, a slovo som dodržala.“ Obrátila sa k slečne Marplovej: „Iste sa vám to podarí. Bude to pre vás hračka.“
Slečna Marplová uprela svoje mierne porcelánovobeláskavé oči na pána Rossitera. „O čo vlastne ide, pán Rossiter?“
„Jana je naša priateľka,“ pustila sa netrpezlivo vysvetľovať Charmian. „S Edwardom sme sa dostali tak trocha do nepríjemnej situácie. Jana nám povedala, aby sme k nej dnes prišli na večierok. Vraj nás zoznámi s niekým, kto... kto by mohol...“
Edward jej prišiel na pomoc. „Jana tvrdí, že vopcháte všetkých detektívov do vrecka!“
Slečna Marplová zažmurkala a skromne zaprotestovala: „Ale kdeže! Nič také! Keď človek žije na dedine ako ja, dobre spozná ľudskú povahu. To je všetko. Ale už som zvedavá na váš prípad. Čo vás ťaží?“
„Je to strašne ošúchané - zakopaný poklad,“ povedal Edward.
„Ale čo? Naopak, je to celkom vzrušujúce.“
„Viem. Ako Ostrov pokladov. Ale v našom prípade v tom nie je nijaká romantika. Nijaká mapa, nijaký bod označený lebkou so skríženými hnátmi, nijaký návod, ako štyri kroky doľava smerom na severozápad a podobne. Prozaické až strach - stačilo by len vedieť, kde treba kopať.“
„A začali ste?“
„Prekopali sme už dobré dva akre! Už by sa tam dala pestovať zelenina vo veľkom. Dohadujeme sa, či tam zasadíme dyne alebo zemiaky.“
Charmian náhle vyhrkla: „Radšej vám to porozprávame od začiatku, súhlasíte?“
„Prirodzene, moja milá.“
„Nájdime si teda nejaké pokojné miesto. Pod, Edward.“ Prešli preplnenou, zafajčenou miestnosťou a vyšli hore schodmi do malej obývačky na prvom poschodí.
Keď sa usadili, Charmian začala: „Tak, a poďme na to. Celé sa to začína u strýka Mathewa. Je strýkom - alebo skôr prastrýkom - nás oboch. Bol neuveriteľne staromódny. S Edwardom sme boli jeho jedinými príbuznými. Mal nás rád a vždy vravel, že keď zomrie, všetky peniaze rozdelí medzi nás. V marci zomrel a ako sľúbil, všetko medzi nás rozdelil rovnakým dielom. Viem, znie to trocha bezcitne - ale naozaj sme mu nežičili smrť, mali sme ho veľmi radi. Bol už dlhší čas chorý. Lenže najhoršie na tom je, že všetko, čo nám zanechal, rovná sa prakticky ničomu. Úprimne povediac, bol to pre nás oboch veľký úder, však, Edward?“
Edward prikývol. „Viete, dosť sme sa na to spoliehali. Ak viete, že zdedíte slušné peniaze - nuž, potom sa človek veľmi neusiluje. Som v armáde - okrem platu nemám nijaký príjem -a Charmian nemá ani groša. Pracuje ako režisérka v divadle - je to zaujímavé a teší ju to - ale finančne to nie je bohviečo. Uvažovali sme, že sa vezmeme, ale o finančnú stránku sme sa nestarali, lebo sme sa spoliehali práve na toto dedičstvo.“
