FAULKNER, WILLIAMKMÍNI
Rozpomienka
(The Reivers - A Reminiscence)
Pravda, Bratislava, 1975
preklad Elena Chmelová
edícia Členská knižnica Pravda
prebal Juraj deák
1. vydanie
75-076-75
beletria, román
280 s., slovenčina
hmotnosť: 345 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: dobrý
1,00 € DAROVANÉ THCK
Kmíni sú posledným románom Williama Faulknera, nositeľa Nobelovej ceny. Vyšli krátko pred autorovou smrťou roku 1962 s podtitulom Reminiscencia. A okamžite sa zaradili medzi klasické diela humoru, ktoré sa budú čítať znovu a znovu.
Prezrádzať priveľa o deji by bolo voči čitateľovi nezdvorilé. Je to knižka, ktorej dej sa rúti vpred závratným tempom. Môžeme však povedať toľko, že jedného dňa v roku 1905 si jedenásťročný Lucius Priest „vypožičal“ dedkovo auto za tichej spoluúčasti svojich dvoch starších priateľov — indiánskeho miešanca Boona Hogganbecka a černocha Neda McCaslina.
V tých časoch už len ich automobilová expedícia z Jeffersonu v štáte Mississippi do Memphisu bola výpravou hodnou neohrozených pionierov. No všetko, čo na tejto ceste zažili, bledne pred tým, čo ich čakalo v Memphise. Veľkolepý hazardný hráč Ned zamenil dedkovo auto za pochybného dostihového koňa. Všetko sa to začalo v noci, keď sa vo verejnom dome slečny Reby šeptom ukul komplot, a skončilo sa po konflikte so zákonom a po jednom z najvzrušujúcejších a najbizarnejších konských dostihov, s akými sme sa stretli či už v živote alebo v literatúre.
Napriek bláznivému humoru, šťavnatému jazyku a neuveriteľne rýchle sa vyvíjajúcemu deju, vnímavému čitateľovi neujde, že Kmíni, rovnako ako všetky ostatné diela Williama Faulknera, sú aj knihou o dojemne nežných ľudských vzťahoch a prenikavou morálnou sondou do ľudského vnútra.
Všetci sme sa zišli v kuchyni. „Pre boha živého!“ zvolal Boon. „Ty si zahandloval šéfovo auto za koňa?“ Musel to povedať dokonca dva razy. Pretože Ned ešte vždy hľadel na Minnin zub. Vyčkával totiž, kedy sa jej zub opäť ukáže. Možno jej slečna Reba povedala niečo alebo možno Minnie prehovorila sama od seba. Ja sa určite pamätám iba na to, ako Minnie uprostred reči, nech už povedala hocičo, pri elektrickom svetle v kuchyni na chvíľočku ústa hojne zažiarili zlatom, ako keby sám zub, keď bola vonku tma, dostal od mäkšieho svetla lampy akýsi nový lesk, akoby sa bol zaiskril ani oči toho koňa - na toto sa pamätám a potom na účinok, aký to malo na Neda.
Ned od toho na okamih celý zmeravel ako pri pohľade baziliška. I ja som tak zmeravel, keď som zub po prvý raz videl, nuž tušil som, čo prežíva Ned. Ibaže on to prežíval silnejšie. Nuž aj toto som si nejasne uvedomil, hoci som mal ešte iba jedenásť rokov: že medzi nami je priveľký rozdiel, a to nielen rasový, ale i vekový, aby som cítil to, čo cíti Ned. U mňa vzbudzoval Minnin zlatý zub iba zbožnú úctu, úžas, príjemný pocit; nemohol som sa však na to tak uprieť ako Ned. Tuto, v tej odvekej zrážke pohlaví, našiel protivníka hodného jeho meča; tuto, v odvekej tajomnosti rasovej spolupatričnosti, bola ona vznešenou kňažkou, za ktorú hodno položiť život -ak je človek schopný toľkej oddanosti. Ako sa čoskoro ukázalo, Ned nemal s Minnie takéto úmysly (prinajmenšom si robil iné nádeje). A tak musel Boon dva razy opakovať svoje slová, kým ho Ned počul - alebo si ho vôbec všimol.
„Viete práve tak dobre ako ja,“ povedal mu Ned, „že šéf nijaké auto nechce. Túto káru kúpil iba preto, že musel, lebo ho k tomu donútil plukovník Sartoris. Musel si to auto kúpiť, aby plukovníka Sartorisa znovu usadil na miesto, a nedovolil mu stade vyskakovať. Ved šéf má rád koňa - a to nijakú ťažnú mitrhu s nóbl menom, aké vy a pán Maury máte v povozníckej stajni: lež ozajstného koňa. A ja som mu takého koňa obstaral. V tej chvíli, ako tohto koňa uvidí, hneď na mieste mi povie, ako strašne mi je povďačný už aj za to, že som bol tam, kde som ho mohol pre neho uchmatnúť skôr, ako ho uchmatol niekto iný...“ Bolo to ako sen, ako prízrak: človek si to uvedomuje, a keby sa len mohol dotknúť čohosi tvrdého, skutočného, pravého, nezmeneného, sám by sa z toho sna prebral; Boon a ja sme mali hneď v prvom okamihu ten istý nápad: ibaže ja som bol rýchlejší, pretože na mne bolo akosi menej toho, čo bolo treba rozhýbať. Ned nás pristavil: obom nám čítal myšlienky: „Nemusíte sa chodiť pozerať,“ povedal. „On tu už bol a už ho má.“ Boon zmeravel uprostred kroku, a uprene sa zahľadel na mňa, obaja sme boli rovnako neveriacne zhrození, zatiaľ čo ja som nešikovne hmatkal vo vrecku. Ale kľúč od zapaľovania tam bol. „Pravdaže,“ povedal Ned, „on to oné vôbec nepotreboval. Bol to odborník. Tvrdil, že sa tomu rozumie, ako sa rukou dostať na zámku a skrútnuť ju zozadu. Aj to tak urobil. Ani sa mi to nechcelo veriť, kým som to nevidel. Preňho to nič nebolo. Ešte aj ohlávku prehodil koňovi...“
My - Boon a ja - sme nebežali, ale predsa sme sa dosť ponáhľali k prednému vchodu a slečna Reba aj slečna Corrie sa tiež pohli. Auto bolo preč. Iba vtedy som si uvedomil, že slečna Reba a slečna Corrie tam boli s nami a že dosiaľ nepovedali ani len slovka - neukázali, že sú prekvapené, ani zdesené; pozerali a počúvali, nič z toho všetkého im neušlo, ale nevraveli vôbec nič, akoby patrili k inej, osobitnej spoločnosti, k inej vrstve, ako sme boli Boon, ja, Ned, auto starého otca a ten kôň (nech už patril komukoľvek), a my so svojím počínaním sme ich vôbec neznepokojovali, iba sa na tom zabávali. A ja som si spomenul, že práve tak sa prizerala matka na mňa a na mojich bratov, keď sme sa pochytili s chlapcami zo susedstva, nič jej neušlo, stále bola rovnako
