LUX, HANNS MARIABURIČ A VOJVODA
(Der Rebell und der Herzog)
Smena, Bratislava, 1971
edícia Životopisy
preklad Viera Kuželová
prebal Dagmar Dolinská
3.000 výtlačkov
73-028-71
životopisy
184 s., slovenčina
hmotnosť: 295 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: zachovalá, prebal po krajoch poškodený
0,90 €
*kamag*
Keď 13. januára 1782 uviedol v manheimskom divadle vtedajší intendant Dalberg drámu Zbojníci, bol si istý, že bude mať úspech. Už pri čítaní jej knižnej verzie vytušil genialitu jej tvorcu, vtedy 22-ročného Friedricha Schillera, chovanca školy vojvodu Karola Eugena, ktorý v nej »namiesto koní cvičil mladých mužov« — tak sa vyjadrovali o »otcovskej« láske tohto malého tyrana chovanci školy.
No pokým tento génius nemeckej literatúry napísal prvé buričské slová svojej najznámejšej drámy, zažil mnoho sklamaní a príkoria, musel riešiť mnoho životných problémov. A neraz mu v nich pomáhal jeho dobrý anjel, jeho prvý čitateľ i kritik: staršia sestra Christophine. Ona ho bránievala — drobného, útleho chlapca — v detských nesvároch, ona sa odvažovala zastávať sa ho aj pred prísnym, pokore naučeným otcom, ba ona mu pašovala do vojvodovej školy zakázané knihy a po celý život mu bola ochrankyňou, »najdrahšou« a »najlepšou« sestrou. A keď Schiller v Don Carlosovi napísal: »Veľkých duchov robí láska väčšími« iste myslel na svoju staršiu sestru.
A práve táto sesterská láska a oddanosť je povedľa rozprávania o Schillerovom chlapčenstve a mladosti, o jeho literárnych ambíciách vrcholiacich uvedením Zbojníkov a útekom mladého lekára zo Stuttgartu, témou pôvabnej knihy Hannsa Maria Luxa. Ctiteľom Schillerovho génia pomôže ozrejmiť si mnohé, čo vplývalo na formovanie osobnosti a diela tohto veľkého dramatika.
TABAK A TOKAJSKÉ
Vo včasných ranných hodinách jedného októbrového dňa poslal lekárnik Schimmelpfeng, ktorý býval v uličke pri kláštornom kostole, niekoľko riadkov dekanovi, prednostovi medicínskeho oddelenia akadémie. Poznaj sa s ním pri poháriku a mohol teda očakávať, že ako inokedy, aj teraz mu pomôže z úzkych. V lístku stálo, že ho stretlo dvojnásobné nešťastie. Trápi ho zase pakostnica, nemôže ani hýbať prstami. A nie dosť jednej pliagy, ešte aj jeho pomocníka, provizora Martina, odvolali domov v súrnej veci. A tak bezradne postáva vo svojej lekárni a nevie si rady. Kto má teraz miešať liečivé odvary a vyrábať pilulky? Keby mu milý pán dekan poslal jedného, alebo ešte lepšie dvoch statočných elévov, ktorí by pod jeho dozorom mohli vykonať aspoň neodkladné práce, veľmi by mu pomohol a zato by ho čakala vďaka a fľaša tokajského.
Predstavený sa najprv posilnil pohárikom a potom hľadal v cenzúrnej listine dvoch schopných študentov. Bol tu elév Hoven, bystrá, jasná hlava s vynikajúcimi výsledkami. Ten mal dosť rozumu, aby sa čoskoro stal dobrým medikom.
No a ešte jedného pomocníka! Berthold Sängerle? Zaiste, usilovný, ale vyrábať prášky, na to nebol dosť šikovný. Hm, elév Schiller? Nie je taký svedomitý, ale má šikovné ruky. Ostatne, bol to žiak, ktorý sa môže s lekárnikom aj zabávať a neurobí učiteľom hanbu. Z farmakológie získal pri poslednej skúške známku „veľmi dobrý“. Aj z anatómie, z náuky o vonkajšej a vnútornej stavbe ľudského tela, dosiahol pekné výsledky. Mohli teda obaja dostať voľno!
Hoven a Schiller dostali prepúšťacie lístky. Postavili sa pred veliteľa strážnice, ktorý skontroloval, či majú čistú uniformu. Potom sa zamrežovaná brána otvorila.
Sloboda, ktorú teraz mali niekoľko hodín užívať, ich spočiatku ohurovala. Ešte sa neopovážili povedať ani slovo, pretože za ich chrbtom bol zámok s mnohými oknami. Až keď opustili záhrady a blížili sa k mestským domom, trochu si vydýchli.
Práca nebola ťažká, a tak ju rýchlo spravili. Na lekárenskom stole sa nahromadili lieky proti rozličným neduhom: prostriedky proti kašľu, boleniu hlavy i lámaniu v údoch. Teraz už mohli utrápení ľudkovia prísť a nechať na stole dobré grajciare.
„Srdečná vďaka študentom!“ povedal lekárnik a chorými prstami si pomáhal z kresla. Musel pochváliť mladých pánkov. Šľachtickému elévovi išlo vyrábanie práškov a miešanie od ruky jedna radosť. A ten studiosus s pozoruhodne smelým pohľadom tĺkol horlivo v medenom mažiari a raz-dva bol s prácou hotový.
„Studiosi!“ povedal pán Eberhard Schimmelpfeng a upil si zo svojho liečivého nápoja, ktorý si sám predpísal — horúce citróny, med a borovička — „na prepúšťacom lístku stojí, že sa máte hneď po skončení práce vrátiť do akadémie. Ale pretože viem, že mladí Karlovi žiaci bývajú vždy hladní, pôjdete so mnou do môjho bytu. Slúžka sa poteší, keď bude môcť ponúknuť dvom usilovným pomocníkom niečo pod zub.“
Išli za ním do izbičky vedľa lekárne. Stonajúc sa posadil, Hoven a Schiller si sadli za vydrhnutý stôl. Lekárnik potiahol za vyšívané ťahadlo zvončeka, zjavila sa slúžka a priniesla biely chlieb a teplé klobásy.
„To je Babetta,“ povedal lekárnik a ukázal chlpatou bradou na starú slúžku. „Chráňte sa pred ňou, už tridsať rokov mi táto dračica otravuje život!“
„Nože tomu neverte, páni!“ urazila sa Babetta. Nahnevane vytiahla zátky z voňavého tokajského.
Taniere sa vyprázdnili, žalúdky naplnili. „Babetta,“ rozkázal lekárnik, „nech prinesie zápalnú obeť a nevyľapoce zajtra u susedov, že pán Eberhard zvádzal ,milých synov’ Jeho Jasnosti na hriech! Alebo chce, aby ma dal vojvoda odviesť do veže?“
