ZOLA, ÉMILEBRUCHO PARÍŽA
(Le ventre de Paris)
Slovenské vydavateľstvo krásnej literatúry, Bratislava, 1965
preklad a doslov Michal Chorváth
edícia Svetová tvorba (3)
prebal a frontispice Vincent Hložník
1. vydanie, 35.000 výtlakov
61-480-65
beletria, román
285 s., slovenčina
hmotnosť: 377 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý, prebal po krajoch natrhnutý
*zukol4*
Prudký odklon k subjektivizmu v literatúre v ostatnom polstoročí vyvolal nechuť k Zolovi pre jeho naturalizmus, ktorý pripadal v období symbolizmu a experimentovania ako čosi zastaralého a obráteného proti hlavnému prúdu života. Po časovom odstupe vidíme dnes Zolovo miesto vo vývine literatúry presnejšie a správnejšie. Zolov naturalizmus svojím hľadaním a hromadením faktov života bez akejkoľvek zábrany k jej odporným stránkam bol vlastne protestom proti kritickému realizmu a jeho nedynamičnosti. Dávno je známe, aký veľký podiel má Zola na víťazstve impresionizmu v maliarstve, no a impresionizmus bol práve prvým smerom hľadajúcim vo výtvarníctve dynamiku života. Zola utvoril v literatúre svoj typ naturalizmu a záľaha detailov zacláňa, že to bol vlastne krok k impresionizmu aj v literatúre, ako ho uskutočnili nasledujúce roky. V jednom však súvisí Zola už rovno s dneškom: reportážnosťou svojich románov, svojím zameraním k novým a zaujímavým skutočnostiam v technike i v živote spoločenskom. Aj Brucho Paríža je takýmto reportážnym románom. Maľbou takmer už impresionistickou, ako ju videl na plátnach svojich maliarskych druhov, opisuje parížsku Centrálnu tržnicu s jej záplavou potravín, jej osobitným obyvateľstvom a ľudskými typmi a farbistým ruchom od včasného rána do neskorého večera. Do tohto prostredia viac naznačil ako včlenil postavu revolucionára Florenta, pripravujúceho po návrate z Diabolského ostrova novú revolúciu proti samovláde Napoleona III. Profesor Florent je utopistický socialista z tej ostatnej generácie, ktorá končí v parížskej komúne z roku 1870. Hnacou silou jeho nepokoja v tejto fáze je rozpor medzi množstvom potravy a hladom pracujúcich ľudí. Zolovo reportážne umenie dostupuje v tomto románe vrchol.
Marjolin šiel s ňou. Ba ani nechcela, aby niesol nosu, vravela, že vie dobre iba kričať. Kričal teda plným a prenikavým hlasom:
— Semenec pre ftáčiky!
Ona sa pridala tenučkým hlasom v čudnej hudobnej vete, ktorá sa končila čistým pretiahnutým a velmi vysokým tónom:
— Semenec pre ftáčiky!
Šli každý po jednom chodníku, obzerajúc sa hore. V tom čase mal Marjolin veľkú červenú vestu, ktorá mu padala až na kolená, vestu po nebohom otcovi Chantemessovi, ktorý býval fiakristom. Cadine nosila šaty s belasými a bledými štvorčekmi, vystrihnutými z obnosenej tartanovej šatky matky Chantemessovej. Poznali ich stehlíky zo všetkých manzárd Latinskej štvrte. Keď šli okolo, opakujúc svoje heslo, ako ozvena ich kriku sa rozospievali všetky klietky.
Cadine predávala aj žeruchu. „Zväzok za dva sou! Zväzok za dva sou!“ Marjolin zasa vchádzal do skliepkov a núkal „peknú žeruchu zo studničky, udržiava pri zdraví!“ Lenže práve postavili ústrednú Tržnicu. Malá ostala stáť vo vytržení pred alejou s kvetmi, ktorá sa ťahá krížom k pavilónu s ovocím. Po celej dĺžke sa tiahnu predajné stánky, ktoré kvitnú po oboch stranách chodníka ako hriadky rozvíjajúce sa do velkých kytíc. To je voňavá žatva, dva husté živé ploty ruží, pomedzi ktoré rady chodievajú dievčence zo štvrte, smejúc sa a trochu sa zadúšajúc prituhou vôňou. A hore na poschodí sú zasa umelé kvety, papierová listva, kde sa z kvapiek živice robia kvapky rosy, pohrebné vence z čiernych a bielych perál, ktoré hrajú belasým vodovým leskom. Cadine ňuchala svojím ružovým noštekom s mačacou zmyselnosťou. Zastavila sa v tomto sladkom osviežení a odnášala si toľko vône, koľko mohla. Keď strčila svoj vrkoč Marjolinovi pod nos, povedal, že vonia klincami. Prisahala, že nepoužíva nijakú pomádu, že jej stačí prejsť alejou. Nedala si potom pokoja, kým nevstúpila do služieb istej predavačky. Tu zbadal Marjolin, ako pekne vonia od hlavy po päty. Žila medzi ružami, orgovánom, bielymi fialkami a konvalinkami. Keď Marjolin dlho ako v hre ovoniaval jej sukňu, napokon povedal: „Tu vonia konvália.“ Prechádzal potom cez jej driek, cez živôtik a ňuchal tuhšie: „Tu voňajú biele fialky.“ A na rukávoch, v zápästí: „Tu vonia orgován.“ A na šiji, okolo hrdla, na lícach, na perách vravel: „Tu vonia ruža.“ Cadine sa smiala, volala ho „somárikom“, kričala, aby prestal, lebo ju šteklí koncom nosa. Dych mala jazmínový. A celá bola ako teplá a živá bukréta.
Teraz vstávala malá ráno o štvrtej, aby pomohla zamestnávateľke pri nákupe. Každé ráno nakúpili náručia kvetov u predmestských záhradníkov, batohy machu, papradia a zimozelene na kytice. Cadine bola celá vyjašená pred briliantmi a valenciánskymi čipkami dcér veľkozáhradníkov v Montreuil, keď sa viezli medzi svojimi ružami. Vo sviatky Panny Márie, na Petra a Pavla, sv. Jozefa, týchto veľmi uctievaných svätých patrónov, predaj sa začínal už o druhej ráno. Na trhu sa predávalo za vyše stotisíc frankov rezaných kvetov. Priekupkyne utŕžili za niekoľko hodín až dvesto frankov. V také dni bolo z Cadiny vidieť iba nabrčkavené vlasy nad kytkami sirôtok, rezedy a králikov. Utápala a strácala sa v kvetoch. Celý deň vila kytice a zväzovala ich sitianom. Za niekoľko týždňov nadobudla zručnosť a originálny pôvab. Jej kytice sa nepáčili každému. Vyvolávali úsmev a znepokojovali akousi krutou naivitou. Dominovala v nich červeň premiešaná príkrymi tónmi belasými, žltými a fialkovými a boli plné akéhosi barbarského čara. V dňoch, keď štípala Marjolina a tak ho prekárala, že sa rozplakal, mala divé bukréty nahnevaného dievčaťa, ťažko rozváňajúce bukréty jedovatých farieb. Inokedy zasa, keď bola dojatá nejakým zármutkom alebo radosťou, skladala bukréty striebornosivé, veľmi nežné, ako závoj diskrétnej vône. Alebo to boli ruže, krvácajúce ako otvorené srdcia v jazere bielych klincov. Alebo červené gladioly, vystupujúce v plamennom chochole spomedzi sýtej zelene. Alebo to bol smyrniansky koberec zložitých vzorcov, skladaný kvet po kvete, akoby boli vyšité na kanave. Boli to vejáre meňavých farieb, roztiahnuté naširoko ako jemné čipky. Boli to kytice ľúbostne nevinné alebo kytice ordinárne, pre ruky predavačiek haringov alebo pre ruky markíz, zračila sa v nich nešikovnosť panny a zmyselný žiar neviestky, celá bujná fantázia dvanásťročnej uličníčky, v ktorej sa prebúdzala žena.
Cadine mala úctu len k dvom kvetom: k bielemu orgovánu, ktorého desať alebo dvanásť konárikov v kytici stojí v zime od pätnásť do dvadsať frankov, a ku kaméliám, ešte drahším, čo prichádzajú po tuctoch v škatuliach, uložené v machu a za-
