ORWELL, GEORGE1984
(Nighteen-eightyfour)
Slovart, Bratislava, 1998
preklad Juraj Vojtek
edícia MM (9)
1. vydanie
ISBN 80-7145-334-X
beletria, román
256 s., slovenčina
hmotnosť: 326 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
4,90 € PREDANÉ
*kamag*
Jedno z najznámejších diel svetovej literatúry nášho storočia spája v sebe prvky spoločensko-politického a vedecko-fantastického románu. Je obžalobou komunistickej diktatúry, ktorá v roku 1984 ovládla všetko, vrátane ľudského myslenia. V centre románu sú osudy čestného, citlivého a uvažujúceho jedinca (Winstona Smitha), ktorý sa vzoprie systému, za čo platí krutú daň. Orwell touto knihou už v roku 1948 ponúkol svetu víziu, ktorá sa neskôr stala realitou.
Podobne ako v ostatných krajinách nášho regiónu, ani u nás sa anglický spisovateľ George Orwell dlhé roky nesmel vydávať z ideologických dôvodov. Po novele Zvieracia farma má slovenský čitateľ konečne možnosť zoznámiť sa aj s Orwellovým vrcholným dielom, románom Tisíc deväťsto osemdesiatštyri. Komunistická diktatúra v roku 1984 ovládla všetko, vrátane ľudského myslenia. V centre románu, ako v celom diele tohto spisovateľa, sú osudy čestného jednotlivca (volá sa Winston Smith), ktorý sa spoločnosti vzoprie, za čo zaplatí krutú daň.
Dielo je pochmúrnym, aj keď doslova vizionárskym obrazom odľudštenej spoločnosti, pod čo sa podpísal aj zdravotný stav autora, ktorý v čase, keď ho písal, umieral na tuberkulózu. Keďže slovenský čitateľ pozná z vlastnej skúsenosti spoločnosť, ktorú Orwell opisuje, bude jeho stretnutie s ňou nepochybne o to zaujímavejšie.
George Orwell, vlastným menom Eric Arthur Blair (1903-1950) sa narodil v Indii a do Anglicka sa jeho rodina presťahovala, keď mal štyri roky. Prvé verše uverejnil v miestnej tlači už v roku 1914, knižne debutoval v roku 1933 dielom Bez peňazí a nádeje v Londýne a Paríži, v ktorom umelecky i dokumentárne opísal svoje zážitky zo života medzi nezamestnanými, žobrákmi, tulákmi a bezdomovcami. Aj keď vyšiel z prostredia, ktoré ho predurčovalo skôr k pravicovým ideám, hlásil sa k ľavici a pokladal sa za demokratického socialistu.
Neskôr jeho doslova bytostný odpor k totalitným praktikám urobil z neho jedného z najväčších a najúdernejších kritikov komunistického režimu. Je autorom niekoľkých románov, početných zbierok esejí i reportáží. Za vrchol jeho umeleckej tvorby sa považuje novela Zvieracia farma (1945, v slovenčine v rámci edície MM v roku 1998) a najmä román Tisíc deväťsto osemdesiatštyri (1949).
Winston si zaznamenával do denníka:
Stalo sa to pred tromi rokmi. Večer, v úzkej postrannej uličke pri veľkej železničnej stanici. Postávala pri vchode pod pouličnou lampou, ktorá sotva sliepňala. Mala mladú tvár, hrubo namaľovanú. A mňa vlastne priťahovalo to jej nafarbenie, jeho belosť, pripomínalo masku, a jasne červené pery. Straníčky sa nikdy nefarbili. Ulica bola prázdna, bez obrazoviek. Chcela dva doláre. Prešiel...
Chvíľu sa musel premáhať, aby vládal pokračovať. Zatvoril oči a pretieral si ich prstami, aby zapudil výjav, ktorý sa mu jednostaj vracal. Mal takmer nepremožiteľné nutkanie vychrliť z plných pľúc spŕšku vulgárnych slov. Alebo hlavou tĺcť o stenu, kopnúť do stola a tak ho prevrhnúť a vyšmariť kalamár von oknom - urobiť čokoľvek násilnícke, hlučné či bolestivé, čo by mu z mysle vytrelo mučivú spomienku.
Najväčší nepriateľ človeka, uvažoval, je jeho vlastný nervový systém. Napätie, ktoré nosí v sebe, sa môže každú chvíľu premeniť na viditeľný symptóm. Myslel na muža, popri ktorom prešiel pred niekoľkými týždňami; na pohľad celkom obyčajný muž, straník, asi tridsaťpäť- až štyridsaťročný, vysoký, chudý, v ruke - aktovka. Bola medzi nimi len niekoľko-metrová vzdialenosť, keď zrazu tvár toho muža stiahol akýsi kŕč. A potom sa to zopakovalo, presne vo chvíli, keď sa míňali; bolo to len šklbnutie, zachvenie, také rýchle ako cvaknutie spúšte na fotoaparáte, zrejme sa mu to stávalo stále. Spomenul si, čo si vtedy pomyslel: ten chudák je odpísaný. Hrôza čo len pomyslieť, že ten človek si možno celú vec ani len neuvedomuje. Smrteľne nebezpečné bolo predovšetkým to, ak niekto rozprával v spánku. Pred tým sa nedalo nijako chrániť, aspoň pokiaľ Winston vedel.
Nadýchol sa a písal ďalej.
Prešiel som s ňou vchodom a cez dvor do suterénnej kuchyne. Pri stene bola posteľ, na stole lampa s hlboko stiahnutým tienidlom. Hodila...
Zaťal zuby. Najradšej by si odpľul. Pri spomienke na ženu v suterénnej kuchyni si spomenul na svoju manželku Katharine. Winston bol ženatý a pravdepodobne ešte stále je ženatý. lebo pokiaľ vie, jeho žena nezomrela. Mal dojem, akoby opäť dýchal ten teplý, zatuchnutý zápach suterénnej kuchyne, zápach ploštíc, špinavého šatstva a odpornej, lacnej voňavky, ktorá však aj tak vzrušovala, lebo straníčky sa nikdy nevoňavkovali, niečo také sa s nimi ani len v predstavách nespájalo. Voňavkovali sa iba proletky. V jeho mysli sa vôňa spájala neoddeliteľne so smilstvom.
Keď vtedy šiel s tou ženou, zahol prvý raz po dvoch rokoch či približne tak nejako. Styk s prostitútkami bol, pochopiteľne, zakázaný, bol to však jeden z tých príkazov, ktoré sa dali z času na čas porušiť. Aj keď to bolo nebezpečné, nebola to otázka života a smrti. Ak človeka s prostitútkou prichytili, mohlo ho to stáť päť rokov nútených prác v tábore; nič viac, pravda, ak nemal na rováši aj niečo iné. A ak ho pri čine neprichytili, bolo to vlastne bez problémov. Chudobnejšie štvrte sa hmýrili ženami ochotnými predať sa. Niektoré ste mohli dostať na fľašu džinu, ktorý mali proleti zakázaný. Strana dokonca prostitúciu tajne podporovala, lebo to bol spôsob vybíjania pudov, ktoré nemožno celkom potlačiť. Číre smilstvo nezavážilo, pokým sa robilo tajne, neprinášalo partnerom radosť a pokým sa obmedzovalo na príslušníčky potláčanej a opovrhovanej triedy. Neodpusti-teľným hriechom však bola promiskuita medzi straníkmi. A hoci to bol jeden zo zločinov, ku ktorým sa obžalovaní počas veľkých čistiek vždy priznávali, len ťažko si vedel predstaviť, že by sa také niečo naozaj robilo.
Cieľom Strany nebolo len to, aby medzi mužmi a ženami nevznikali vzťahy vernosti, nad ktorými nemala moc. Pravým, aj keď nevyhláseným zmyslom bola snaha odstrániť z pohlavného styku akékoľvek potešenie. Ani nie tak láska ako erotika predstavovala nepriateľa, a to tak v manželstve, ako aj mimo neho. Každé manželstvo straníkov musela schváliť špeciálne na to ustanovená komisia, a - aj keď taká zásada sa nikdy jasne nestanovila - povolenie nikdy nedali, ak príslušný pár vzbudzoval dojem, že sa fyzicky priťahuje. Jediným uzná-
