KAZAN, ELIAANATÓLČAN
(The Anatolian)
Pravda, Bratislava, 1986
preklad Magda Žáryová
prebal Karol Rosmány
1. vydanie, 52.000 výtlačkov
75-020-86
beletria, román
616 s., slovenčina
hmotnosť: 663 g
tvrdá väzba s prebalom
stav: veľmi dobrý
0,80 €
*zukol4* in **O2**
Anatólčan je najnovším románom slávneho amerického režiséra a spisovateľa Eliu Kazana (narodeného 7. 9. 1909 v Istanbule), ktorého filmová a literárna tvorba je u nás dobre známa.
Anatólčan voľne nadväzuje na jeho prvú prózu Amerika,
Amerika. Dej románu sa začína odvíjať roku 1909 v New Yorku. Opäť sa tu stretávame so Stavrosom, tentoraz vo chvíli, keď po desiatich lopotných rokoch v Amerike očakáva loď, ktorá má priviezť otca, matku a siedmich súrodencov do novej vlasti. Splnil otcov sen, vykonal si synovskú povinnosť. Už bude voľný, zbaví sa ťarchy, ktorá ho dosiaľ gniavila.
Z parníka však vystúpi iba matka s bratmi a sestrami. Otec zomrel deň pred vyplávaním lode. A tak sa Stavros musí znovu ujať povinnosti -nastúpiť na otcovo miesto, prevziať zodpovednosť za rodinu. Stavros je tvrdý a neľútostný, vyžaduje absolútne podriadenie sa svojej vôli. Sám pre seba nežiada nič. Zmenená situácia však pôsobí aj na súrodencov - vzoprú sa tyranii a jeden po druhom sa Stavrosovi odcudzujú. Stavrosa to zaskočí. Zostáva sám. Pretože verí, že ak človek čosi chce a bojuje za to, môže získať všetko, musí čeliť ďalšiemu sklamaniu - Amerika ho nikdy neprijme, o tom sa kruto presviedča.
Hoci je Stavros dobrodruh a hazardér, nijaký vzor mravopočestnosti, v detstve mu vštepili prísny kódex cti - vernosti rodine, synovskej úcte, tomu, čo umožní udržať nažive príslušníkov národa, žijúceho v porobe, a bedárov. Spočiatku Stavros pokladá za jediný prostriedok a zbraň na udržanie holého života majetok a moc, napokon však pochopí, že nesmie stratiť predovšetkým sám seba.
Anatólčan je obrazom charakteru príslušníka národa, poznamenaného päťstoročnou tureckou porobou, ale vedomého si dávnej kultúrnej tradície Helénov.
Kazanov román nás strhne svojou dramatickosťou a vášnivosťou.
Vaso už svojho otca nikdy v živote nevidela.
„Napísala som mu, že sa idem vydávať,“ povedala, „ale na svadbu neprišiel. Po troch mesiacoch mi mama napísala, že mi otec želá všetko najlepšie. A dosť. Viac som o ňom nepočula. Želal mi všetko najlepšie!“
„A ja som ako on?“
„Áno. Taký — aj ty si taký — čo si pomôžeš? Muž, ktorý nepríde ani na svadbu svojej dcére. Ty si na tom istom brde utkaný.“
„Co sa ti snívalo, keď si volala amesos, amesos?“
A tak na ostrovčeku uprostred rušnej manhattanskej premávky konečne porozprávala najstaršiemu synovi o svojom detstve.
Bývali na jednom z mnohých hrebeňov ostrova a z výšky hľadeli do kruhovitého zálivu a na šíre more.
S vyvrátenou hlavou a zavretými očami rozprávala o zvukoch, ktoré obklopovali ich dom a ožívali v jej spomienkach — ako z chladného prameňa nad domom vyvierala voda a vo dne v noci zurčala dreveným žľabom rovno do drevenej kade na dvore. Ako tam po gazdovstvách rozhodených na bližších či vzdialenejších vŕškoch pyšne kikiríkali kohúty, kotkodákali kvočky, divo štekali psi, híkali somáre. Rozprávala o severnom vetre melténi večne dujúcom od mora.
Rozprávala o purpurovočervenom hrozne — ako z pergoly nad stolom, kde otec jedával, viseli strapce, ich bobuľky týždeň po týždni na slnku dozrievali a sladli, ako hroznová šťava kvasila v sudoch, lebo otec si každú jeseň dorábal vlastné víno, a rozprávala o ďalšom nápoji, ktorý sa volal tsiporo, bol to mocnejší trúnok, jazyk od neho horel — a tá vôňa! Ach, ešte dnes ju má v nozdrách!
„Tuto? Možno tu žiť?“ spýtala sa, hľadiac na rušnú ulicu a broadwayské budovy pokryté zimnou vrstvou sadzí.
„A amesos, amesos? Čo to bolo?“
„Z dielne po robote prinášal domov všelijaké mäkkýše, ktoré rybári vylovili — najradšej mal lahodné lastúrniky alebo ježaté srdcovky s hebkými ostňami. Keď vystupoval od poslednej zákruty hore skalnatým vŕškom, zakričal na moju matku — a na mňa — aby sme vedeli, že už ide a že chce, aby ho na stole čakalo úzo, v krčahu chladná pramenistá voda, teplá večera s chlebom, ktorý mama ráno upiekla.
Amesos, baba, amesos! odpovedali sme a bežali mu všetko prichystať. Potom som si stala za jeho stoličku a dívala sa, ako zakriveným vylupovacím nožom lastúry otvára. A keď na tie drobné lastúry vytlačil z pol citróna šťavu, och, pamätám sa, ako sa zmrštili a zatriasli! Potom ich jedol a každý hlt zapil úzom.
Po večeri nám rozprával, od mora podúvalo, vietor bol čistý, svieži, nie ako tu, samá špina a dym. Dá sa taký život porovnávať s týmto? Alebo s tým v dome, do ktorého ma odviedol tvoj otec Izák a v ktorom si sa narodil? Áno, bolo odtiaľ vidno na veľký biely vrch, ale samotné mesto ležalo na rovine, v lete som sa tam brodila po členky v prachu, nijaký potok, iba studňa, ktorá v júni alebo aj skôr vyschla, raz dokonca v apríli, áno, v apríli!
U môjho otca sme na noc nezatvárali ani dvere, ani obloky. Žili tam Turci, ale pred otcom mali rešpekt, báli sa ho. Tvoj otec Izák? Večne vyplašený ako zajac, pamätáš sa, všetky obloky sme mali zamrežované. Len čo slnko zapadlo, pozatvárali sme okenice a bránu zamkli. Žili sme ako vo väzení.“
Konečne otvorila oči, hlavu spustila dozadu na operadlo lavičky a pozrela do konárov stromčeka na handričku z Vasilisovej košele. „Tvoj otec nebol muž pre mňa. Teraz, po toľkých rokoch, to môžem povedať. Si hlavou rodiny a musíš vedieť, kto si. Preto ti to vravím.“
Pozrela Stavrosovi do tváre a v očiach jej blysol urazený výraz. „A poviem ti aj toto,“ pokračovala veľmi
